CVEK

2/ Nórsky vzor: integrácia utečencov v Nórsku

Alena Chudžíková

Migrácia je fenomén, ktorý bol vždy prítomný vo všetkých spoločnostiach. V súčasnosti nadobúda úplne nové rozmery vďaka rozvíjajúcim sa technológiám, ale aj v dôsledku výrazných klimatických zmien a eskalujúcich vojnových konfliktov v rôznych častiach sveta. Stáva sa novou normou, a to bez ohľadu na to, či s tým súhlasíme alebo nie. Je dôležité uvedomiť si, že nech je nastavenie súčasných politík, ale i nálad verejnosti akékoľvek, na Slovensku bude v budúcnosti žiť čoraz viac cudzincov, a to aj bez toho, aby sme aktívnejšie prijímali utečencov. Miera (spolu)zodpovednosti Slovenska za prijímanie utečencov, ktorá vyplýva z jeho členstva v Európskej únii, je však samozrejmá, a predstavitelia štátu by na tento fakt nemali zabúdať či úmyselne ho prehliadať. V súčasnosti tak častú otázku, či utečencov prijímať alebo nie, považujeme za bezpredmetnú.

Namiesto popierania toho, čo poprieť nemožno, by sme sa mali sústrediť na to, ako sa pripraviť na život v čoraz rozmanitejšom svete. Vzhľadom na štyridsať rokov trvajúce obdobie komunizmu so zavretými hranicami teraz Slovensko stojí pred výzvami, ktoré krajiny západnej Európy riešili hneď po druhej svetovej vojne. Ich skúsenosti prinášajú aj pre nás dôležité skúsenosti, ktoré nám môžu slúžiť ako poučenie (lessons learned) a inšpirácia. A aj na základe príkladov zo zahraničia sa môžeme posunúť od vnímania migrácie ako problému k jej vnímaniu ako príležitosti. Okrem nastavovania migračných politík je nevyhnutné začať diskutovať aj o nastavovaní politík integrácie.

Ich cieľom by malo byť vytváranie príležitostí na to, aby sa prichádzajúci migranti mohli naplno zapájať do života prijímajúcej spoločnosti a aby mohli naplno realizovať svoj potenciál v prospech ich novej komunity. Nastavovanie rámcov pre integráciu je úlohou štátu, ale samotná integrácia sa odohráva na lokálnej úrovni, v mestských štvrtiach a susedstvách, v školách, na ihriskách a podobne. Kľúčovú úlohu v integrácii preto zohrávajú samosprávy a práve ony by mali dostávať čo najväčšiu podporu od štátu, aby integráciu aj skutočne mohli aktívne realizovať.

Jednou z krajín, ktorá si uvedomuje význam integračných opatrení na lokálnej úrovni, je Nórsko. K uznaniu ich dôležitosti však dochádza na všetkých úrovniach riadenia štátu, vrátane vlády. Úloha štátu a jeho rozličných zložiek nespočíva len v prijatí utečencov. Pre úspešnosť integračných opatrení je potrebné, aby sa aj vláda na Slovensku k tejto agende oficiálne prihlásila a vyjadrila tak svoj záväzok prijímať a napĺňať opatrenia integrácie utečencov a migrantov, ktoré budú viesť k ich začleneniu a aktívnemu zapojeniu do spoločnosti. V súčasnosti existujúca Integračná politika z roku 2014 sa v značnej miere napĺňa len formalisticky. Je potrebné zrevidovať ju tak, aby opatrenia zamerané na integráciu utečencov bolo možné aj reálne napĺňať.

Nórsko: vyváženosť princípov regulácie a rovnosti príležitostí

Nórsko má veľmi podobný počet obyvateľov ako Slovensko (približne 5 miliónov), avšak migrantov prijíma výrazne viac. Počet cudzincov v Nórsku kontinuálne narastá od 70. rokov, dovtedy bola táto krajina podobne uzavretá voči migrácii, ako je v súčasnosti Slovensko. Kým v tom období cudzinci tvorili približne 2% populácie, dnes je to už takmer 16%. Významný podiel na celkovej populácii Nórska majú aj utečenci – v roku 2015 tvorili približne 3,6% celkovej populácie Nórska. Tento počet aj vzhľadom na súčasnú situáciu vo svete postupne narastá.

Migračná a integračná politika v Nórsku sa opiera o dva hlavné princípy. Na jednej strane stojí princíp regulácie migrácie a na druhej strane princíp rovnosti. Migranti, ktorí získajú v Nórsku povolenie na pobyt alebo azyl, musia mať zabezpečené rovné príležitosti začať žiť šťastný život ako plnohodnotní obyvatelia krajiny. Nórske politiky migrácie a integrácie tak vytvárajú rovnováhu medzi reguláciou, otvorenosťou a spravodlivosťou. A práve zabezpečenie rovnosti príležitostí pre utečencov je cieľom, ktorý chce Nórsko napĺňať prostredníctvom integračných politík, ktoré sa realizujú na samosprávnej úrovni. Na Slovensku je to práve naopak – migranti a utečenci sú obvykle ponechaní sami na seba a vlastné sociálne siete, ktoré ich často uzatvárajú do vlastných komunít a stavajú bariéry medzi nimi a ostatným obyvateľstvom.

Jasné rozdelenie kompetencií

Na to, aby integračné opatrenia a procesy mohli byť efektívne, je potrebné, aby boli systematické. Na Slovensku v súčasnosti chýba kvalitné uchopenie zodpovednosti za integračný proces na rôznych úrovniach verejnej správy. V súčasnosti neexistujú jasné a jednoznačne definované stabilné štruktúry ani pravidlá, v rámci ktorých by sa integračné opatrenia realizovali. Integrácia utečencov (ale aj ostatných migrantov) je nesystematická, v súčasnosti realizovaná len mimovládnymi organizáciami na grantovej báze, ktorá nie je udržateľná.

V Nórsku sú na úrovni štátu za migráciu a integráciu zodpovedné tri inštitúcie – ministerstvo pre deti, rovnosť a sociálnu inklúziu, úrad pre integráciu a diverzitu (IMDi) a úrad pre migráciu (UDI). Posledné dva spomínané vznikli v roku 2006 z pôvodne jedného úradu, pretože vyvstala potreba intenzívnejšie koordinovať a manažovať práve integračný proces. Úrad pre migráciu má na starosti proces prijímania migrantov a utečencov a vzhľadom na to nemá dostatočné kapacity riešiť aj proces integrácie.

Práve úrad pre integráciu a diverzitu (IMDi) plní kľúčovú úlohu pri spolupráci so samosprávami v procesoch integrácie. Sprostredkovateľskú úlohu tu plní aj Nórska asociácia miestnych a regionálnych orgánov (Kommunesektorens organisasjon – KS) – nórsky ekvivalent Združenia miest a obcí Slovenska alebo Únie miest Slovenska. Nórska asociácia miestnych a regionálnych orgánov komunikuje s vládou o prerozdeľovaní utečencov do jednotlivých samospráv. A v neposlednom rade sú významným aktérom samotné samosprávy, ktoré majú integráciu vo svojej plnej kompetencii.

Aj na Slovensku je potrebné jasne zadefinovať a vymedziť zodpovednosť za zastrešenie, koordináciu a monitoring integrácie. Je na diskusiu, ktoré zo súčasných mechanizmov či štruktúr je možné uplatňovať aj naďalej a aké nové je potrebné prijať. Je zároveň potrebné vypracovať akčné plány integračnej politiky (prípadne pripravovaného integračného programu) pre jednotlivé oblasti, ktoré budú nadväzovať na prijaté alebo revidované opatrenia Integračnej politiky. Tie by mali byť nastavené tak, aby zodpovedné inštitúcie boli schopné sledovať, vyhodnocovať a podporovať prijímanie nových kvalitných opatrení.

Vízie a ciele integrácie

Ak nie sú jasne definované ciele a vízie, ktoré chceme v oblasti integrácie dosiahnuť, nie je možné systematicky napredovať. Je potrebné ujasniť si, čo ako krajina vyžadujeme (napr. ovládanie slovenčiny v určitom časovom horizonte na určitej úrovni) a čo ponúkame, aby tieto požiadavky mohli utečenci naplniť (jazykové kurzy). Pod integráciou si mnohí ľudia predstavujú integráciu na trh práce alebo do vzdelávacieho systému. Ak sa však cudzinec chce stať súčasťou komunity, vytvoriť si pocit prináležania a akceptácie, jazykové zručnosti a zamestnanie sú len jednými z nevyhnutných podmienok. Tieto požiadavky môžeme považovať za integračné minimum. Omnoho viac v tomto procese zavážia vzťahy a väzby, ktoré si človek vytvorí v miestnej komunite.

Nórska integračná politika nie je asimilačná, nesnaží sa z migrantov vytvoriť etnických Nórov. Cieľom je vytvoriť také podmienky v spoločnosti, aby boli migranti a utečenci čo najskôr sebestační. Presadzujú sa princípy sociálnej inklúzie, ktorých cieľom je predchádzať sociálnemu vylúčeniu.  Integračné politiky sa snažia vytvoriť podmienky na plnohodnotné zapojenie migrantov do všetkých aspektov spoločenského života. Aj vďaka takto nastaveným opatreniam sa totiž môže zastaviť starnutie populácie a ubúdanie obyvateľstva v dôsledku demografickej krízy, ktorej čelí celá Európa vrátane Slovenska.

Prax: integrácia do komunity, nie do štátu

Nóri po desaťročiach skúseností pochopili, že práve samosprávna úroveň zohráva v integrácii zásadnú rolu. Štát môže poskytovať rámec a podporu, reálna integrácia sa však deje v susedstvách, v miestnych školách, podnikoch a zdravotníckych zariadeniach. Preto sú to práve samosprávy, ktoré sú kľúčovými hráčmi integrácie.

Od roku 2004 je v platnosti tzv. Zákon o integračnom programe a výučbe nórčiny pre novoprichádzajúcich migrantov (tzv. introduction act), ktorý výrazným spôsobom zmenil integračnú prax. Aj vďaka nemu sa Nórsko ocitlo na štvrtom mieste v medzinárodnom hodnotení MIPEX, ktorý porovnáva integračné politiky 38 krajín. Za jeho realizáciu sú zodpovedné práve samosprávy.

Základné rámce a pravidlá pre absolvovanie tohto programu sú rovnaké pre všetkých utečencov prichádzajúcich do Nórska. Právo a zároveň povinnosť absolvovať tento dvojročný program platí pre všetkých utečencov vo veku od 18 do 55 rokov. Program má podobnú štruktúru ako zamestnanie – 37,5 hodín týždenne s nárokom na 5 týždňov dovolenky, absenciu z dôvodu práceneschopnosti, či materskú dovolenku. Za účasť na programe dostávajú integračnú „dávku“, ktorá pokrýva ich základné životné náklady a ktorá, rovnako ako bežný plat, podlieha zdaneniu. Ak je súčasťou programu aj platené zamestnanie, dávka sa znižuje o výšku platu.

V prvom období program zahŕňa predovšetkým jazykový kurz, neskôr zamestnaneckú prax. Pomer času venovaný jazykovej príprave a príprave na zamestnanie sa časom preklápa v prospech získavania praktických zručností. Nejde však len o tieto dva typy aktivít. Samosprávy dokážu utečencom poskytnúť množstvo ďalších programov, kurzov a projektov, ktoré im môžu pomôcť zapojiť sa do spoločnosti a pochopiť sociálny a kultúrny kontext Nórska.

Prerozdeľovanie utečencov do samospráv

Ako sa však utečenci dostávajú do jednotlivých samospráv? Dôležitým mechanizmom je dobrovoľnosť prijímania utečencov. O počte utečencov, ktorí získajú v Nórsku azyl a majú byť následne umiestnení v mestách a obciach, rozhoduje štát. Následne prostredníctvom úradu pre integráciu a diverzitu žiada jednotlivé samosprávy o prijatie určitého počtu utečencov, ktoré túto požiadavku môžu odmietnuť splniť. V súčasnosti to však nerobia, pretože si uvedomujú, že ak utečencov neprijme jedno mesto, iné bude musieť prijať o to viac.

Samotní utečenci si v princípe nemôžu zvoliť, do ktorej samosprávy budú umiestnení. Ak odmietnu umiestnenie určené štátom, strácajú nárok na akúkoľvek integračnú podporu.

Proces umiestňovania utečencov v mestách a obciach je v Nórsku transparentný tak pre samosprávy, ako aj pre samotných utečencov. Na Slovensku takýto mechanizmus v súčasnosti neexistuje a pomerne vážne zlyháva aj komunikácia štátu a samospráv v tejto oblasti. Je potrebné vytvoriť mechanizmus, ktorý by bol založený na dobrovoľnosti a motivácii samospráv integračné opatrenia realizovať, pričom by sa zvažovali aj ich integračné kapacity (napr. zloženie obyvateľstva, trh práce, infraštruktúra vzdelávania, skúsenosti s integráciou). Umiestňovanie utečencov v samosprávach musí byť výsledkom otvorenej a transparentnej komunikácie zodpovednej štátnej inštitúcie s vedením mesta a obyvateľmi, aby sa predišlo prípadnému odmietnutiu.

Zapojenie širokého spektra aktérov

Samosprávy v Nórsku si uvedomujú, že integrácia je procesom, ktorý vyžaduje nielen zapojenie samotných migrantov a utečencov, ale aj tých, ktorí môžu podmienky na integráciu vytvárať. Veľkú pozornosť preto venujú spolupráci so zamestnávateľmi.

Tí totiž od uchádzačov o prácu vyžadujú určitú prax. Pre cudzincov (a špecificky pre utečencov) môže byť preukázanie pracovných skúseností problematické. Nórsky model zamestnaneckých praxí ako súčasti integračného programu môže byť inšpiráciou aj pre Slovensko. Pomáhajú prekonávať nedôveru zamestnávateľov voči pracovníkom z iných krajín. A s finančnou pomocou zo strany štátu môžu byť aj zaujímavým ekonomickým stimulom pre zamestnávateľov. U samotných utečencov zas výrazne zvyšujú pravdepodobnosť, že sa zamestnajú a prácu si udržia. V rámci praxe sa môžu lepšie zorientovať v pracovnom prostredí, zvykoch a neformálnych pravidlách pracovného a spoločenského života. Práve tie totiž bývajú kameňom úrazu pri zamestnávaní cudzincov. Potenciálne medzikultúrne nedorozumenia je lepšie vyjasňovať v čo najskorších fázach integračného procesu v rámci praxe, než neskôr v riadnom zamestnaní.

Nórske samosprávy si však uvedomujú aj to, že bez zapojenia širšej verejnosti integrácia nemôže byť úspešná. Spolupracujú preto s obrovským množstvom dobrovoľníkov z radov miestneho obyvateľstva, ktorí pracujú ako tzv. sprievodcovia utečencov (refugee guide). Pomáhajú im zorientovať sa v meste, nájsť si priateľov a dozvedieť sa čo najviac o krajine, do ktorej prišli.

Takéto zapojenie verejnosti má snáď najväčší vplyv na úspešnosť integračných programov a na sociálnu súdržnosť v danej lokalite. Utečenci sa vďaka tomu cítia zapojení a ostatní obyvatelia majú možnosť ich osobne spoznať. To má na búranie vzájomnej nedôvery a predsudkov najvýraznejší dopad. A práve tieto aktivity stoja často najmenej peňazí.

Aj na Slovensku už dnes existujú siete dobrovoľníkov pripravených poskytnúť svoj čas (napr. ako sprievodcovia utečencov alebo na doučovanie slovenčiny) i bývanie. Tieto siete sú koordinované, majú aj odborné kapacity na prácu s utečencami a dokážu samospráve poskytnúť pomoc pri „nadstavbových“ integračných opatreniach (teda pri tých, ktoré podporujú zbližovanie rôznych skupín obyvateľstva a prispievajú k sociálnej súdržnosti). Je preto dôležité využiť existujúce siete dobrovoľníkov, ktoré nie sú koordinované mestami a prepojiť ich s tými, ktoré mesto zastrešuje napríklad prostredníctvom svojich dobrovoľníckych centier. Taktiež je možné využiť komunitné centrá a otvoriť ich pre rôzne skupiny obyvateľstva (seniori, zdravotne postihnutí, deti, sociálne vylúčené komunity, migranti, majorita).  

Priestor na inšpiráciu

Migrácia môže pre Slovensko znamenať veľa pozitívnych príležitostí. Demografická kríza a starnutie populácie nám naznačujú, že bez migrantov sa bude naša populácia zmenšovať. Demografi dokonca hovoria o demografickej samovražde.

Pri dobre nastavených politikách môžu byť migranti aj výraznou príležitosťou pre ekonomický rozvoj. Už v súčasnosti mnohí z nich vytvárajú pracovné príležitosti pre obyvateľov Slovenska. V budúcnosti to môže byť ešte výraznejšie, ak situáciu nepodceníme. Ale na to, aby sa z výzvy, ktorú narastajúca migrácia prináša skutočne stala príležitosť pre Slovensko, nebude stačiť len dobrý azylový zákon. Kvalitne pripravené politiky zapojenia migrantov do spoločnosti môžu pomôcť tento zámer naplniť. A v konečnom dôsledku z toho nebudú profitovať len migranti, ale všetky skupiny obyvateľstva, ktoré sú vnímané ako „iné“. Či už sú to národnostné alebo náboženské menšiny, ľudia so zdravotným postihnutím, či starší obyvatelia, ktorých bude v spoločnosti pribúdať.

Na Slovensku sa však verejné inštitúcie obvykle začnú o akúkoľvek situáciu zaujímať až vtedy, keď vznikne problém. Vtedy sa hľadajú riešenia a prijímajú okamžité (často nepremyslené) opatrenia na „uhasenie požiaru“. Záujem slovenských samospráv o integračné politiky, aspoň pokiaľ ide o migrantov, je stále veľmi nízky. „My problém nemáme“ je veľmi častá odpoveď. Na národnej úrovni bola prvá integračná stratégia prijatá už v roku 2009 a aktuálne je od roku 2014 v platnosti integračná politika. Implementácia oboch dokumentov však od začiatku zásadne pokrivkávala. Počet cudzincov každoročne stúpa a je pravdepodobné, že narastať bude v budúcnosti aj počet utečencov (napriek súčasným odmietavým politikám). Je preto potrebné začať sa čím skôr zamýšľať nad tým, ako nastaviť politiky (národné, regionálne aj lokálne) tak, aby integrácia migrantov bola úspešná. Takéto politiky by mali vychádzať z uvedomenia, že prítomnosť migrantov na Slovensku nemusí byť problémom, ale môže byť príležitosťou.

Skúsenosti z iných krajín, vrátane Nórska, poukazujú na to, že kvalitné, jednoznačné a transparentné migračné a integračné politiky môžu výrazne pomôcť migrantom a utečencom pri prekonávaní prvotných bariér a podporovať sociálnu súdržnosť. Ak majú cudzinci prácu, sú zapojení do vzdelávacieho systému a majú vytvorené dobré vzťahy vo svojich susedstvách, výrazne to prispieva k rozvoju lokalít, v ktorých žijú. Na to však potrebujú podporu nielen ich vlastných komunít, ale predovšetkým lokálnych inštitúcií, ktoré majú dostatok možností túto podporu poskytnúť.

Rovnako ako v Nórsku, aj na Slovensku by integračné politiky mali byť v kompetencii samospráv. Štát sa však nemôže zriecť zodpovednosti za túto tému. O prijímaní migrantov a utečencov totiž rozhoduje práve štát prostredníctvom migračnej politiky. Prvým nevyhnutným krokom k vytvoreniu kvalitných a uskutočniteľných integračných politík by malo byť nadviazanie spolupráce medzi jednotlivými úrovňami verejnej správy. V ďalšom kroku je potrebné nastaviť efektívny mechanizmus podpory, ktorú by štát poskytoval samosprávam. Už roky sa na Slovensku diskutuje o vytvorení tzv. integračného a naturalizačného úradu. K uskutočneniu tohto zámeru však nikdy nedošlo a možno práve teraz je správny čas začať diskutovať o tom, kto by mal integráciu migrantov a utečencov zastrešovať a koordinovať, ako by mali vyzerať integračné programy, a najmä, čo by malo byť ich cieľom. Súčasťou diskusie musí byť nevyhnutne aj to, ako nastaviť integračnú prax na lokálnej úrovni a akým spôsobom zabezpečiť podporu a potrebné zdroje pre samosprávy. Inšpirácií je v západnej Európe mnoho, Nórsko je len jednou z nich.

 

Tento text vznikol v rámci projektu “Podpora miestnej samosprávy v integrácii utečencov a migrantov – dobré príklady z Nórska” bol podporený sumou 8.442,00 EUR Fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2009-2014. Správcom fondu je Nadácia otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation. Cieľom projektu “Podpora miestnej samosprávy v integrácii utečencov a migrantov – dobré príklady z Nórska” je výmena poznatkov, technológií, skúseností, know-how a osvedčených postupov medzi subjektmi v Slovenskej republike a subjektmi v donorských štátoch a medzinárodnými organizáciami.

Logo OSF    Logo EEA_small

3/ „Wir schaffen das“ - Kľukatá cesta Nemecka k všestrannej integrácii utečencov

Tina Gažovičová

V roku 2015 si v Nemecku podalo žiadosť o azyl rekordných 476 tisíc utečencov a naďalej prichádzajú noví. Kancelárka Merkelová v auguste 2015 na tému prijatia a integrácie utečencov povedala, medzičasom zľudovelú vetu: „Wie schaffen das“ („Dokážeme to“).[1] O tom, či a ako to Nemecko naozaj dokáže, sa v spoločnosti veľa debatuje. Je jasné, že po politickom rozhodnutí o prijatí utečencov nasleduje dlhodobý, náročný a celospoločenský proces ich integrácie.

Tento príspevok prináša základný prehľad v komplikovanej téme integrácia utečencov v Nemecku. Jeho cieľom je na Slovensko priniesť čo najviac faktov o tejto emóciami nabitej téme. Je rozdelený do štyroch častí. V prvej sú zrozumiteľne zhrnuté hlavné štatistiky o utečencoch, ktorí v roku 2015 prišli do Nemecka. Druhá časť sa venuje novému integračnému zákonu, ktorý v súčasnosti nemecká vláda pripravuje a ktorý určuje filozofiu integrácie. Ďalšie dve časti sú zamerané na konkrétne integračné opatrenia. Najprv je popísaný systém prvej pomoc, konkrétne ubytovania a zdravotnej starostlivosti. Následne je pozornosť venovaná opatreniam pre stabilné začlenenie sa do spoločnosti cez pracovný trh a cez vzdelávanie.

Tento článok okrem podrobného sledovania spoločenskej debaty skrz médiá a štúdium dostupných faktických informácií čerpá aj z dvoch rozhovorov realizovaných pre švrťročník Menšinová politika. Prvou respondentkou bola riaditeľka domova pre utečencov v berlínskej mestskej časti Charlottenburg-Wilhelmsdorf Živka Deleva. Deleva pochádza z Macedónska, ale zaujímavosťou je, že doktorandské štúdium absolvovala v Bratislave a pred príchodom do Berlína pôsobila na Univerzite Komenského. Druhým respondentom bol splnomocnenec mesta Berlín pre migráciu a integráciu Andreas Germershauser.[2] Aj na základe týchto rozhovorov sú informácie v texte dopĺňané ilustratívnymi príkladmi z  hlavného mesta Berlín.

 

Čo o utečencoch vieme?[3]

Pri informáciach o utečencoch dochádza k mnohým nepresnostiam. Hneď prvá sa týka počtu utečencov. Nemecko používa tzv. EASY systém (Erstverteilung von Asylbegehrenden), pre prvotnú registráciu prichádzajúcich migrantov. V tomto systéme došlo v roku 2015 k rekordným 1,1 miliónom nových registrácií.[4] Avšak samotných žiadostí o azyl bolo v uplynulom roku “len” 476 tisíc, teda ani nie polovica. Medzi dôvody k rozdielnym údajom patrí (1) dvojitá registrácia (2) odchod ľudí do iných krajín EÚ a podanie žiadosti o azyl až tam, ako aj (3) spracovanie formálnej žiadosti o azyl až v novom roku 2016.

Napriek týmto rozdielom treba zdôrazniť, že ešte nikdy Nemecko neevidovalo toľko žiadostí o azyl v priebehu jedného roka. Pri prehľade od roku 1953 sa ukazuje, že druhý najvyšší počet žiadateľov o azyl prišiel do Nemecka v roku 1992; vtedy ich bolo 438 tisíc. 

Počet žiadateľov naďalej stúpa. Za prvé štyri mesiace roku 2016 si žiadalo o azyl vyše 240 tisíc utečencov.[5] To je viac než dvojnásobok oproti rovnakému obdobiu v minulom roku. 

Demografické údaje o žiadateľoch o azyl

Nemecké úrady o žiadateľoch o azyl zverejňujú niektoré základné štatistické údaje. V uplynulom roku 2015 prišlo 35,9% žiadateľov zo Sýrie, 12,2%  z Albánska, 7,6% z Kosova, 7,1% z Afganistanu a 6,7% z Iraku. Celkovo je možné zhrnúť, že polovica utečencov bola z Blízkeho a Stredného východu (Sýria, Afganistan, Irak) a tretina z Balkánu (Albánsko, Kosovo, Srbsko a Macedónsko). Od začiatku roku 2016 tvoria takmer polovica utečencov pochádza zo Sýrie a celkovo tvoria utečenci z Blízkeho a Stredného východu (Sýria, Afganistan, Irak) až 75% všetkých žiadateľov o azyl.

Nemecké úrady samostatne uvádzajú štatistiky o etnickom pôvode utečencov z niektorých krajín. Za rok 2015 dve tretiny žiadateľov o azyl zo Sýrie boli Arabi (66,6%) a pätinu tvorili Kurdi (24,9%). Žiaľ oficiálne neuvádzajú, koľko žiadateľov o azyl z Balkánu boli Rómovia, pričom neoficiálne informácie sú, že ich je približne tretina.[6]

Pri pohľade na náboženskú príslušnosť zisťujeme, že 73,1% všetkých žiadateľov boli moslimovia, 13,8% kresťania a 4,1% jezídi. Pri porovnaní päť najzastúpenejších krajín pôvodu sa ukazuje, že najvyšší podiel moslimov bol medzi utečencami z Kosova (90,9%), ďalej zo Sýrie (86,2%) a z Afganistanu (83,3%). Naproti tomu až 47,9% utečencov z Iraku boli jezídi[7].

Jedna z dôležitých informácií je vekové zloženie. Takmer tretinu žiadateľov tvoria neplnoletí do 18 rokov (31,1%). Ďalšiu štvrtinu tvoria  mladí ľudia medzi 18-24 rokov (24,8%). Ľudia nad 30 rokov tvoria len 28,9% všetkých utečencov.

Keď sa pozrieme na štatistiky podľa pohlavia za rok 2015 zisťujeme, že kým medzi mladými do 16 rokov bolo rozdelenie medzi chlapcami a dievčatami takmer rovnomerné, v takmer všetkých ďalších vekových kategóriach boli výrazne viac zastúpení muži. Výnimkou je veková kategória nad 65 rokov, kde z 2,4 tisíc žiadostí bola väčšina žien. Celkovo bolo 69,2% žiadostí od mužov. Podiel mužov býva vyšší pri žiadateľoch z Blízkeho a Stredného východu (medzi žiadateľmi zo Sýrie, Afganistanu a Iraku tvorili muži medzi 70,9% a 73,8%) a o niečo nižší medzi žiadateľmi z balkánskych štátov (z krajín Albánsko, Kosovo, Srbsko a Macedónia tvorili muži medzi 51,0% a 64,4%).

Utečenci a spolkové krajiny

V Nemecku funguje kľúč pre rozdeľovanie žiadateľov o azyl medzi 16 spolkových krajín Nemecka. Výpočet pre tento kvótny systém sa vyrátava z dvoch tretín z daňových príjmov a z jednej tretiny z počtu obyvateľov jednotlivých spolkových krajín. V uplynulom roku bolo najviac žiadostí podaných v Bayern (Bavorsku) (67,6 tisíc), v tesnom závese je Nordrhein-Westfalen (Severné Porýnie-Vestfálsko) (66,8 tisíc žiadateľov) a na treťom mieste je Baden-Württemberg (Bádensko-Württembersko) (57,6 tisíc žiadateľov). Naproti tomu najmenej bolo v Bremen (4,7 tisíc žiadateľov) a v Sachsen (Sasku) (10,1 tisíc žiadateľov). V hlavnom meste Berlín si v minulom roku podalo žiadosť o azyl 33 tisíc utečencov, čo tvorí 7,5% zo všetkých.

Rozhodnutia o udelení azylu

O udelení a neudelení azylu rozhoduje centrálny spolkový úrad pre migráciu a utečencov (Bundesamt fur Migration und Fluchtlinge – BAMF). V roku 2015 BAMF rozhodol o 282 tisíc žiadostiach. Z nich 48,5% žiadateľov získalo azyl a 32,4% bol azyl zamietnutý (zvyšné boli formálne rozhodnutia, doplnková ochrana a zákaz vyhostenia)  Spomedzi rozhodnutí za posledných desať rokov je to najvyšší podiel udelenej ochrany, v iných rokoch sa podiel udelených azylov pohyboval medzi 4,4% (v roku 2006) a 35,0% (v roku 2008).

Politika integrácie

V súčasnosti nemecká vláda pripravuje nový integračný zákon, ku ktorému v polovici apríla zverejnila prvý podklad.[8] Zámer zákona je výsledkom náročného koaličného vyjednávania. Súčasná integračná politika Nemecka sa realizuje pod heslom “Fördern und Fordern”, v preklade podporovať a vyžadovať, a v tomto duchu je koncipovaný aj plán nového zákona. Pri vysvetľovaní svojej filozofie uvádza: „Cieľom zákona je cez štátne opatrenia podporovať integráciu k nám prichádzajúcich ľudí do spoločnosti a na pracovný trh a zároveň od nich vyžadovať vlastnú snahu.“

Návrh zákona je postavený na predpoklade, že integrácia nenastane sama od seba, ale treba ju veľmi dôsledne podporovať a utečencov k nej dotlačiť. Kým vláda ho prezentuje ako historický úspech, v spoločnosti bol návrh zákona prijatý kontroverzne. Týždenník Die Zeit sa pri jeho komentovaní pýta: “Je to signál pre utečencov, ktorí sa odmietajú integrovať, alebo odkaz pre ustarostených voličov?”[9] Profesorka z Inštitútu pre výskum integrácie a migrácie na Humboldt univerzite v Berlíne Naika Foroutan zákonu vyčíta, že sa zameriava na určitú skupinu ľudí, o ktorých od začiatku predpokladá, že majú problém sa integrovať a je nutné ich k tomu nútiť a vyhrážať sa sankciami. Ona a ďalších 90 osobností nemeckého verejného živote začiatkom mája uverejnili aj otvorený list, v ktorom návrh zákona kritizujú a označujú ho ako návrat do 80tych rokov. Na jednej strane hodnotia pozitívne, že plánovaný zákon prináša zlepšenie v oblasti urýchleného začlenenia na pracovný trh. Na strane druhej mu ale vyčítajú: „Je vedený nedôverou a predbiehajúcimi predsudkami.“[10] Namiesto zákona, ktorý sa zameriava na utečencov navrhujú vyhlásenie, ktorou cieľovou skupinou by bola celá spoločnosť.

Návrh zákona prináša nové opatrenia vo viacerých oblastiach. Nasledovným trom kľúčovým opatreniam sa text venuje nižšie v príslušných podkapitolách; v oblasti pracovného trhu návrh zákona ohlasuje zjednodušený prístup na pracovný trh a tvorbu 100 tisíc nových pracovných miest pre utečencov a v oblasti vzdelávania zavádza povinnosť spolupracovať pri ponúknutých integračných programoch.

Ďalším dôležitým opatrením je povinnosť dodržiavať predpísané miesto pobytu (Wohnsitzzuweisung). Utečenci budú mať pod hrozbou sankcii povinnosť zotrvať na úradmi pridelenom mieste bývania. Konkrétny návrh ešte nebol predložený. Cieľom tohto opatrenia má byť zabránenie getoizácii utečencov a zároveň posilniť to, aby sa utečenci integrovali v rôznych častiach Nemecka, nie len v najväčších mestách. Na druhej strane opatrenie zožalo veľa kritiky, lebo utečencov obmedzuje a podľa niektorých odborníkov bude utečencom skôr brániť v integrácii, ak sa nebudú môcť voľne presúvať za pracovnými a ubytovacími možnosťami.[11]

Prvé núdzové ubytovanie

Prvou výzvou bolo v krátkom čase zabezpečiť základné potreby pre všetkých utečencov a vyhnúť sa bezdomovectvu a sociálnym nepokojom. Na mnohých miestach v Nemecku preto začali vznikať provizorné ubytovne, niekde v školských telocvičniach, inde v opustených budovách. Ubytovanie utečencov prebieha v niekoľkých krokoch.[12] [13] Najprv utečenci prídu do núdzového centra. Najväčšia núdzová ubytovňa vznikla v berlínskom areáli bývalého letiska Tempelhof. Tu môže niekoľko tisíc utečencov prvých pár dní prespať, registrovať sa a prejdú lekárskou prehliadkou. Následne sú ubytovaní v zariadení pre prvý pobyt (Erstaufnahmeeinrichtung). Tam by mali zostať okolo šesť mesiacov. Podľa splnomocnenca mesta Berlín Germerhausen ešte väčšina utečencov, ktorí prišli v roku 2015, bývajú v takomto type zariadení. 

Príkladom takéhoto zariadenia je utečenecký domov v bohatej západonemeckej štvrti Charlottenburg-Wilhelmsdorf, ktorý otvorili v marci 2015. Aj miestna skúsenosť je v súlade s celkovými štatistikami. Na jar pred rokom sem prichádzali najmä ľudia z Balkánu, z ktorých väčšina boli Rómovia. Cez leto začali prichádzať najmä ľudia z Blízkeho a Stredného východu, ktorí teraz tvoria 90% z okolo 400 ubytovaných utečencov. Týmto 400 ľuďom pomáha osem sociálnych pracovníkov a asistentov. Im ďalej výrazne pomáhajú dobrovoľníci. Napríklad kurzy nemčiny vedú výhradne dobrovoľníci. Domov má tiež samostatný sklad darovaného oblečenia.

Budova, ktorá do roku 2012 slúžila ako uzavretá psychiatria a následne bola niekoľko rokov prázdna, patrí dcérskej spoločnosti Berlína Berlin Immobilienmanagment[14] a prenajíma si ju Miestny úrad pre zdravotníctvo a sociálnu starostlivosť (tzv. LAGESO – Landesamt für Gesundheit und Soziales). Prevádzkovateľom utečeneckého domova je súkromná spoločnosť Prisod zameraná na sociálne služby, ktorá v súčasnosti vedie 17 dočasných domovov pre žiadateľov o azyl ako aj pre bezdomovcov. Na základe počtu ubytovaných utečencov Miestny úrad LAGESO súkromnej spoločnosti  prepláca náklady na starostlivosť o nich. 

Vzhľadom na vysoké počty utečencov v minulom roku začali niektoré zabehané mechanizmy zlyhávať. Tak napríklad o udeľovaní núdzového ubytovania rozhoduje v každej spolkovej krajine Miestny úrad LAGESO. Na jeseň minulého roka berlínske úrady nezvládali počty novo-prichádzajúcich utečencov a v októbri opísali noviny Tagesspiegel situáciu pred úradom LAGESO ako “chaotickú a čiastočne nedôstojnú a nebezpečnú pre ľudí”.[15] Aj riaditeľka Deleva opisuje, ako v tom čase boli rodiny, ktoré čakali 4-5 týždňov, aby dostali doklad o tom, že štát bude prevádzkovateľom domova preplácať náklady za ich ubytovanie. “Uprostred zimy sme mali ľudí, ktorí tam stáli naozaj niekoľko týždňov a chodili tam každý deň a každý deň, niekedy od tretej ráno. (…) Boli to tisíce ľudí, ktorí tam stáli v rade.”

V takomto type zariadenia by mali utečenci zostať maximálne šesť mesiacov. Počas tohto obdobia dostávajú od štátu plnú starostlivosť, t.j. jedlo a hygienické potreby v mieste ubytovania a drobné vreckové. Po šiestich mesiacoch prechádzajú k samostatnej starostlivosti, v rámci ktorej dostávajú viac peňazí, z ktorých si musia sami hradiť jedlo aj všetky ďalšie potreby. Riaditeľka Deleva vysvetľuje, ako sa teória líši od praxe. „Predstava je, že počas prvých šiestich mesiacov dostávajú tri jedlá denne a nepotrebujú variť. Ale v skutočnosti ak zariadenie nemá kuchyňu, neustále musí riešiť problémy s varením vo vnútri na izbách.” Keďže z bezpečnostných dôvodov nemohli dopustiť, aby rodiny na izbách mali vlastné elektrické dvojplatničky či iné nebezpečné spotrebiče, rozhodli sa vybudovať kuchyne dostupné pre utečencov. Aj preto tu utečenci často zostávajú aj dlhšie ako šesť mesiacov.

Pokiaľ ubytovaní žiadatelia o azyl zásadne porušia domové pravidlá, môžu dostať tri oficiálne varovania a následne môžu byť vykázaní z domova. V takom prípade musia ísť znovu na Miestny úrad LAGESO a požiadať si o ubytovacie miesto inde, pričom už ich nevezmú do domovov rovnakého prevádzkovateľa. Riaditeľka Deleva vraví, že za uplynulý rok musela definitívne vykázať asi desať utečencov. Dôvodom bolo najčastejšie rodinné násilie, ale napríklad aj opakované fajčenie na izbe. Objavujú sa aj iné problémy spolužitia rôznych skupín. Vyskytli sa prípady, kedy už malé deti si nadávajú za to, že jedni sú Kurdi a druhí Arabi. To je niečo, proti čomu zamestnanci domova ostro vystupujú a dávajú im najavo, že tu sú si všetci rovní.

Súčasťou poskytovania prvej pomoci utečencom je popri ubytovaní aj zdravotná starostlivosť. Všetci utečenci by v rámci prvotnej registrácie mali prejsť aj všeobecnou zdravotnou kontrolou. Tam im napríklad poskytujú možnosť očkovania. Okrem iného sa zisťuje výskyt nákazlivých chorôb (napr. tuberkulóza, žltačka, osýpky a ďalšie), ktoré musia lekári centrálne nahlasovať. Podľa nemeckého ministerstva zdravotníctva sa v období októbra a novembra 2015 vyskytli nákazlivé choroby u necelých 0,4% z prichádzajúcich utečencov. Ministerstvo zdravotníctva na základe toho na svojej webovej stránke uvádza, že „nevidí zvýšené riziko infekčných chorôb pre celkovú spoločnosť cez utečencov.“[16] Utečenci majú počas prvých 15 mesiacov v krajine právo na plnú zdravotnú starostlivosť, ktorú nehradia zdravotné poisťovne, ale príslušné úrady. Pritom je nutné zdôrazniť, že sa nejedná len o fyzické, ale aj psychické zdravie, keďže mnohí utečenci sú silne traumatizovaní tým, čo zažili v krajine pôvodu aj na svojej ceste do Nemecka.

Všestranná integrácia

Prvé mesiace po príchode rekordného počtu utečencov sa pozornosť sústredila najmä na  zabezpečenie prvej pomoci. “Teraz stojíme pred otázkou: ako sa podarí integrácia?” povedal v rozhovore pre CVEK splnomocnenec mesta Berlín pre migráciu a integráciu Andreas Germershauser.[17] Najdôležitejšie oblasti pre dlhodobú integráciu sú pracovný trh a vzdelávanie.

Integrácia na pracovný trh

Počas prvých troch mesiacov od podania žiadosti o azyl utečenci nesmú pracovať. Môžu si privyrobiť jedine pomocnými prácami za ktoré dostanú 1,05 EUR/ hodinu a môžu odpracovať maximálne 80 hodín mesačne. Takéto pomocné práce môžu byť napríklad upratovanie v ubytovacom zariadení, ale aj nosenie kufrov na vlakovej stanici[18].

Po troch mesiacoch si môžu začať hľadať prácu. Prístup na pracovný trh je tak pomerné rýchly, ale nadalej obmedzený. Zatiaľ ešte platí, že utečenec nesmie obsadiť miesto, ktoré by mohol obsadiť občan Nemecka alebo inej krajiny EÚ. Preto najprv musí Spolková agentúra pre prácu (Bundesagentur für Arbeit) dať potvrdenie, že na miesto na nehlási niekto, kto by mal prednosť (tzv. kontrola prednosti – Vorrangprufung). Toto pravidlo sa aplikuje počas prvých 15 mesiacov.[19] Systém je zároveň pomerne komplikovaný a pre utečencov s odlišným právnym statusom platia pre prístup na pracovný trh aj odlišné pravidlá. Aj táto neprehľadnosť podľa niektorých sťažuje integráciu na pracovný trh v praxi. Napríklad noviny Stern v októbri 2015 napísali, že mnohé podniky, napr. Porsche, Daimler či Siemens, majú záujem zamestnávať utečencov. Avšak „priveľa pravidiel blokuje prístup k pracovného trhu“.[20]  Aj preto sa tieto pravidlá čoskoro zmenia. V pripravovanom integračnom zákone sa v tých spolkových krajinách, ktoré majú podpriemernú mieru nezamestnanosti, táto „kontrola prednosti“ na dobu troch rokov ruší.[21] Toto opatrenia ocenili aj odborníci podpísaní pod vyššie spomínaným otvoreným listom.

S hľadaním práce majú utečencom pomôcť zariadenia nazývané „Jobcenter“. Nový koncept integračnej politiky zároveň uvádza plán vytvoriť 100 000 nových pracovných miest zo spolkových zdrojov. „Cieľom je nízkoprahový vstup do nemeckého pracovného trhu ako aj ponuka zmysluplnej a spoločensky prínosnej činnosti v priebehu azylového konania.“[22] Podľa ekonóma Herberta Bruckera z univerzity Bamberg je dobré, keď ľudia majú čo robiť, zároveň je však skeptickí, či zvládnu prechod z takto dotovaného jobu do bežného pracovného trhu. Okrem toho varuje, že dotované pracovné miesta môžu nahradiť bežné, ktoré mali rovnakú náplň práce. [23] 

Vzdelávanie a osvojenie si jazyka

Osvojenie si jazyka a vzdelávanie patria spolu s pracovným trhom medzi najdôležitejšie integračné oblasti. Ako už bolo spomenuté vyššie, v minulom roku prišlo 130 tisíc neplnoletých žiadateľov o azyl. Pre všetky deti v školopovinnom veku platí povinná školská dochádzka nezávisle od ich utečeneckého statusu. Už počas prvých šiestich mesiacov domove núdzového ubytovania hľadajú pre deti voľné miesto v škole. Akonáhle deti nastúpia do školy a nevedia po nemecky, väčšinou idú najprv do tzv. „Willkommensklasse“, teda triedy, v ktorej sa učia jazyk a robia aktivity, ktoré nevyžadujú jazykovú znalosť, najmä šport. Podľa riaditeľky domova pre utečencov Živky Deleva majú v súčasnosti v Berlíne takmer všetky základné školy aspoň jednu „Willkommensklasse“. Tam žiaci zostávajú podľa potreby niekoľko mesiacov až maximálne jeden rok.

Deti mladšie ako je povinná školská dochádzka sa môžu uchádzať o miesto v predškolskom zariadení (tzv. Kindertagesstätte – KITA). Napríklad v Berlíne platí: akonáhle majú utečenci zahlásení pobyt v meste, môžu si na miestnom úrade vybaviť preplácanie starostlivosti v KITA. Nárok má každé dieťa staršie ako rok, pričom od veku dieťaťa sa odvodzuje dotovaný počet hodín. Úrady im však nezaručujú miesto. Utečenecké rodiny, prípadne s pomocou sociálnych pracovníkov, teda musia sami hľadať také zariadenie, ktoré má pre dané dieťa voľné miesto. Celkovo je v súčasnosti Berlíne veľký problém s miestami a dlhé čakacie doby, pričom miestni občania často svoje deti vopred prihlasujú už v čase ich narodenia.

Žiadatelia o azyl majú v Nemecku už dlhšie možnosť navštevovať tzv. integračné kurzy, ktoré pozostávajú zo 600 hodín jazykovej výučby a orientačnej časti (kurz nemeckej histórie, kultúry a právneho štátu). Doteraz boli kurzy povinné pre tých, ktorí nemali žiadne znalosti nemčiny. Podľa pripravovaného nového integračného zákona sú povinné aj pre žiadateľov, ktorí už trochu po nemecky vedia. Zároveň sa skracuje aj doba, počas ktorej ho môžu absolvovať z dvoch na jeden rok. Toto opatrenie sa stretlo so značnou kritikou, keďže zákon nezabezpečuje miesto na kurze a v praxi sa ukazuje, že v súčasnosti je viac záujemcov o kurzy, než je dostupných kurzov.[24] Integračné kurzy najčastejšie vyučujú tzv. Volkshochschulen, ako sa v celom Nemecku označujú zariadenia pre vzdelávanie dospelých.

Od minulého roka veľká časť vzdelávacej agendy stojí na pleciach dobrovoľníkov. Aj vo vyššie opísanom domove zabezpečujú výučbu nemeckého jazyka dobrovoľníci. Preto sa diskusie o integrácii v súčasnosti vedú aj o tom, ako časom nahradiť dobrovoľníkov platenými pracovníkmi. Splnomocnenec Germershauser v rozhovore pre CVEK chválil angažovanosť dobrovoľníkov, ale vie, že na nich sa nemôžu stavať politické opatrenia. Zároveň ale aj oceňuje „pohľad zvonku“, ktorý dobrovoľníci prinášajú. V kontexte okrúhleho stola pre koordináciu práce s utečencami uviedol: “Dobrovoľníci majú aj istú “watchdog” funkciu. Sú veľmi kritickí, niektorí sú veľmi ostrí vo vzťahu k verejnej správe. Myslím, že to je dôležitá úroveň komunikácia, aby verejná správa občanom zdelila: ´Hovoríme s vami a necháme sa aj od vás upozorniť na to, čo dobre nefunguje.´”

Záver

Nemecko už dlho je multikultúrna krajina. V súčasnosti každý piaty obyvateľ 80-miliónovej krajiny má migračný pôvod. Či sa podarí integrovať státisíce utečencov, ktorí za uplynulý rok do Nemecka prišli, sa dnes ešte nedá predvídať. Ako som v tomto článku ukázala, integrácia obsahuje veľa oblastí a čiastkových riešení. Rôzni aktéri majú pritom odlišné názory na to, čo je najlepšia cesta. Je zrejmé, že nemeckú spoločnosť ešte čaká mnoho inštitucionálnych rozhodnutí o ubytovaní utečencov či ich prístupe na pracovný trh. Zároveň nemecká spoločnosť, ako aj každá iná, má aj celý rad ďalších problémov, ako je napr. nedostatok cenovo dostupného bývania a veľké regionálne rozdiely. Popri tom sa medzi politikmi aj v spoločnosti vyskytujú radikálne hlasy, ktoré zásadne odmietajú prítomnosť utečencov v krajine, čo politicky aj spoločensky výrazne sťažuje celý proces integrácie.

Avšak aj napriek rozličným názorom na konkrétne kroky si politické elity aj väčšina spoločnosti uvedomuje, že len úspešná integrácia môže pomôcť vytvoriť prostredie, v ktorom ľudia rôzneho pôvodu môžu pokojne spolunažívať. To je prvý predpoklad pre jej úspech.

[1] https://de.wikipedia.org/wiki/Wir_schaffen_das

[2] Oba rozhovory boli autorkou textu realizované 22. apríla 2016.

[3] Das Bundesamt in Zahlen 2015. Asyl.  http://www.bamf.de/SharedDocs/Anlagen/DE/Publikationen/Broschueren/bundesamt-in-zahlen-2015-asyl.pdf;jsessionid=D948830519C7D0344CE6479F9942F7BA.1_cid359?__blob=publicationFile

[4] http://www.bmi.bund.de/SharedDocs/Pressemitteilungen/DE/2016/01/asylantraege-dezember-2015.html

[5] http://www.bamf.de/SharedDocs/Anlagen/DE/Downloads/Infothek/Statistik/Asyl/201604-statistik-anlage-asyl-geschaeftsbericht.pdf?__blob=publicationFile

[6] Ein Drittel der Balkan-Flüchtlinge sind Roma. 29.07.2015, von CHRISTIAN GEINITZ http://www.faz.net/aktuell/wirtschaft/fluechtlingsstrom-ein-drittel-der-balkan-fluechtlinge-sind-roma-13724375.html

[7] Jezídi vyznávajú monoteistické náboženstvo a žijú ako menšina najmä v Iraku, Sýrii, Iráne a Turecku. Etnicky sa mnohí hlásia ku Kurdom. V súčasnosti sú veľmi kruto prenasledovaní tzv. Islamským štátom. Celosvetovo sa ich komunita odhaduje na niekoľko stotisíc, pričom v Nemecku sa v súčasnosti odhaduje 50 -120 tisíc jezídov. V nemeckej spoločnosti sa v súčasnosti zviditeľnili aj vďaka novinárke z jezidskej a kurdskej rodiny Düzen Tekkal.

[8] Koalitionsausschuss am 13. April 2016, Eckpunkte Integrationsgesetz. http://docs.dpaq.de/10653-eckpunkte_integrationsgesetz.pdf

[9] Die Zeit, De Maizières Pflichtprogramm von F. Thurm, 29.3.2016

http://www.zeit.de/gesellschaft/zeitgeschehen/2016-03/integrationsgesetz-thomas-de-maiziere-fluechtlinge-vorschriften

[10] https://www.openpetition.de/petition/online/das-geplante-integrationsgesetz-spaltet-wir-brauchen-einen-integrationsvertrag-fuer-alle

http://www.zeit.de/politik/deutschland/2016-05/integrationsgesetz-offener-brief-kuenstler-protest/komplettansicht

[11] https://www.proasyl.de/wp-content/uploads/2015/12/Positionspapier-von-PRO-ASYL-zu-den-Eckpunkten-des-Integrationsgesetzes.pdf

Rozhovor Herbert Brucker ZEIT

[12] Masterplan Integration und Sicherheit – Geminsam fur noch mehr Berlin.

[13] Situácia v iných spolkových krajinách sa môže mierne líšiť.

[14] Berlin Immobilienmanagment vznikol v roku 2003 a v súčasnosti z poverenia mesta spravuje okolo 4 500 nehnuteľností po celom meste. (http://www.bim-berlin.de/)

[15] http://www.tagesspiegel.de/berlin/fluechtlinge-in-berlin-weniger-chaos-vorm-lageso-dank-neuer-zweigstelle/12487036.html

[16] http://www.bmg.bund.de/themen/gesundheitssystem/internationale-zusammenarbeit/migration-und-integration/fluechtlinge-und-gesundheit/faq.html

[17] Rozhovor dňa 22.4.2016

[18] Asylbewerber in Schwäbisch Gmünd: Kofferschleppen für 1,05 Euro die Stunde Von C. Sydow, 23.7.2013

http://www.spiegel.de/politik/deutschland/in-schwaebisch-gmuend-helfen-asylbewerber-reisenden-beim-koffertragen-a-912708.html

[19] http://asylfakten.de/ab-wann-duerfen-asylbewerber-arbeiten/

[20] Flüchtlinge in Deutschland: Jung, männlich, gebildet, sucht Arbeit. Von Silke Gronwald. 25.10. 2015 http://www.stern.de/wirtschaft/news/fluechtlinge–warum-jobs-so-wichtig-fuer-die–integration-sind-6514512.html

[21] Eckpunkte

[22] Koalitionsausschuss am 13. April 2016 Eckpunkte Integrationsgesetz

[23] ZEIT „Sie beginnen oft bei null“

[24] Die Zeit, De Maizières Pflichtprogramm von F. Thurm, 29.3.2016 http://www.zeit.de/gesellschaft/zeitgeschehen/2016-03/integrationsgesetz-thomas-de-maiziere-fluechtlinge-vorschriften

4/ Nútená sterilizácia sa netýka nás všetkých. Ale niektorých bolestne áno.

Katarína Medľová

 

Vo februári prijal Okresný súd Košice II rozhodnutie o porušení práv rómskej ženy, ktorá bola nezákonne sterilizovaná bez jej informovaného súhlasu. Po zdĺhavých procesoch, ktoré trvali viac ako desať rokov tak súd priznal žene odškodnenie a ospravedlnenie od Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach[1]. Ide pritom o jeden z mnohých prípadov nezákonných zásahov do reprodukčných práv rómskych žien, kvôli ktorým Slovensko stálo aj pred Európskym súdom pre ľudské práva. Klientku zastupovala Poradňa pre občianske a ľudské práva, ktorá sa témou reprodukčných práv rómskych žien dlhodobo zaoberá.

Prípad pritom znovu poukázal na problém, v ktorom sú ženy z prostredia menšín zraniteľnou skupinou v prístupe k ich reprodukčným právam a ochrane pred neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním. Dokonca aj po tom, čo naše aj európske súdy priznajú závažnosť situácie a dotknuté ženy po dlhých rokoch dokážu, čo sa na pôrodnej sále stalo, sú rómske ženy vnímané s podozrievaním.

Jednou z reakcií na systémový problém neadekvátneho alebo nedostatočného informovaného súhlasu pre takým závažným zásahom, akým je sterilizácia, bolo prijatie vyhlášky o informovanom súhlase pred sterilizáciou (mimo iného má byť poskytovaný aj v jazykoch národnostných menšín)[2]. Vďaka za to patrí najmä aktivitám Poradne pre občianske a ľudské práva a rozsudku ESĽP[3].

Za informovaný súhlas pritom nemožno považovať súhlas, ktorý bol získaný pod nátlakom, vynútením, počas pôrodných bolestí, zavádzaním, vydieraním, alebo ponúknutím odmeny. S takýmito zásahmi sa okrem rómskych žien totiž stretávajú aj ženy a dievčatá s postihnutím alebo trans ženy a muži.

V prípade žien a dievčat s postihnutím, ktoré sú pozbavené spôsobilosti na právne úkony, sa takéto zákroky môžu konať bez ich súhlasu, so súhlasom ich opatrovníka. Výbor OSN pre práva ľudí so zdravotným postihnutím nedávno poukázal na možnosť nedobrovoľnej sterilizácie aj rómskych žien s postihnutím[4]. Slovenská republika vo svojej predchádzajúcej odpovedi Výboru informovala, že nemá  vedomosť o existencii takýchto prípadov[5]. Aktuálny Civilný mimosporový poriadok[6] už neuznáva úplne pozbavenie spôsobilosti, avšak stále pripúšťa čiastočné obmedzenie, a teda túto problematiku stále nerieši. Samotná existencia takejto možnosti je teda pritom dostatočným dôvodom na znepokojenie. Ochrana pred zásahom do rodinného života si totiž vyžaduje nielen negatívne (nezasahovať neprimerane), ale aj pozitívne opatrenia (ako napríklad prijať opatrenia so špeciálnym zameraním na reprodukčné zdravie rómskych žien[7], špeciálne aj rómskych žien s postihnutím[8].

Sterilizácia žien a dievčat s postihnutím pritom v minulosti často rutinne prebiehala aj na základe absolútne nesprávneho predpokladu, že ženy s postihnutím nie sú sexuálne aktívne a nemôžu zakladať rodiny[9], a je to vlastne v ich „najlepšom záujme“[10] . V prípade trans žien a mužov je zase sterilizácia a kastrácia veľmi častou podmienkou pre tranzíciu, pričom je na ne a nich vyvíjaný nátlak zbaviť sa svojich reprodukčných orgánov aj v prípade, že to nie je nutné. Spoločnosť totiž takisto predpokladá, že trans ženy a muži nechcú mať deti, prípadne že nemôžu byť “pravými” ženami a mužmi ak sa “nezbavia” svojich reprodukčných orgánov[11]. V prípade rómskych žien zase spoločnosť často zľahčuje alebo popiera existenciu takýchto prípadov len na základe predpokladu, že tieto ženy klamú.

Takéto prípady spoločenského tlaku, predsudkov, predpojatosti a neznalosti vedú pritom k utrpeniu mnohých žien aj mužov. Sú jasným porušením práva na rodinu, súkromie , ochrane pred mučením a spôsobujú doživotnú traumu. To, čo sa deje na pôrodných a operačných sálach a telách ostatných ľudí nás musí zaujímať všetkých. Nie je to len o tom priznať neprávosť, ktorá sa stala, ale zabezpečiť, aby žiaden človek nebol vystavený neprimeranému zásahu do svojho tela alebo neľudskému zaobchádzaniu. Aj keď sa to nemusí stať práve nám.

[1] Nemocnica sa proti rozhodnutiu odvolala, rozhodnutie teda ešte nie je právoplatné.

[2] Vyhláška č. 56/2014 Z. z. Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o poučení, ktoré predchádza informovanému súhlasu pred vykonaním sterilizácie osoby a vzory informovaného súhlasu pred vykonaním sterilizácie osoby v štátnom jazyku a v jazykoch národnostných menšín, 13.03.2014, dostupné na http://www.zakonypreludi.sk/zz/2014-56

[3] Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), V.C. v. Slovakia, č. 18968/07, čl. 179,  8.11.2011

[4] Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, Záverečné odporúčania úvodnej správy Slovenska, čl. 52, 17.05.2016, dostupné (v angličtine) na https://documents-dds-ny.un.org/doc/UNDOC/GEN/G16/097/12/PDF/G1609712.pdf?OpenElement

[5] Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, Zoznam otázok vo vzťahu k úvodnej správe Slovenska. Dodatok. Odpovede Slovenska na zoznam otázok, čl. 57, 4.1.2016, dostupné (v angličtine) na https://documents-dds-ny.un.org/doc/UNDOC/GEN/G16/000/32/PDF/G1600032.pdf?OpenElement

[6] Zákon č. Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, čl. 231, dostupné na http://www.zakonypreludi.sk/zz/2015-161

[7] Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), V.C. v. Slovakia, č. 18968/07, 8.11.2011

[8] Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, Záverečné odporúčania úvodnej správy Slovenska, čl. 52, 17.05.2016, dostupné (v angličtine) na https://documents-dds-ny.un.org/doc/UNDOC/GEN/G16/097/12/PDF/G1609712.pdf?OpenElement

[9] Úrad Vysokého komisára OSN pre ľudské práva (2014), ‘The righ to choose and refuse sterilization’, 6.6.2014, dostupné (v angličtine) na http://www.ohchr.org/EN/NewsEvents/Pages/Therighttochooseandrefusesterilization.aspx  

[10] Human Rights Watch (2011), ‘Sterilization of Women and Girls with Disabilities’, 10.10.2011, dostupné (v angličtine) na https://www.hrw.org/news/2011/11/10/sterilization-women-and-girls-disabilities

[11] TransFúzia, ‘Sterilizácia a kastrácia’, dostupné na http://www.transfuzia.org/situacia-na-slovensku/medicina#sterilizacia-a-kastracia

5/ Komplexný inštrukčný program: riešenie "zaseknutého výťahu" pri vzdelávaní detí zo znevýhodneného prostredia?

Ivana Rapošová

Vzdelávací systém býva často symbolicky prirovnávaný k výťahu, ktorý má za úlohu cestujúceho vyviezť hore naprieč poschodiami socioekonomickej stratifikácie. Viera, že vzdelanie prinesie školopovinným lepšiu budúcnosť a kariérne uplatnenie je základom naprieč modernými spoločnosťami. A to aj napriek tomu, že pravidlo, že sa deti aj vďaka vzdelaniu budú mať lepšie ako ich rodičia, v súčasnej Európe už bezpodmienečne neplatí.[1] Do vzdelávania však aj naďalej vkladáme nádeje ako do najdôležitejšieho prostriedku spoločenskej mobility. Čo však robiť v prípade, ak sa tento výťah zrazu pokazí a vezúci sa žiaci sa za žiadnych okolností nemôžu dostať vyššie? Čo ak má navyše tento výťah sklenený strop, cez ktorý sú vyššie etáže jasne viditeľné, ale kabína sa ani za ten svet nechce pohnúť ďalej? A čo ak, v tom najhoršom prípade, sa výťah nezastaví pre všetky deti rovnako? Čo ak v zaseknutej kabíne ostane len istá časť detí, ktorá bude zdola ticho pozorovať ako vedľajší výťah vynáša ich spolužiakov až na strešnú terasu? Táto predstava je síce metaforická, ale menej nereálna, ako by sa mohlo zdať.

Viaceré výskumy ukazujú, že vzdelávací systém má tendenciu reprodukovať sociálne nerovnosti.[2] Deti pochádzajúce z menšinového prostredia, z rodín s nízkym socioekonomickým statusom, deti cudzincov, alebo len jednoducho deti, ktoré majú špeciálne vzdelávacie potreby, majú v školskom systéme horšiu štartovaciu pozíciu, ktorá s nimi pretrváva aj na vyšších stupňoch štúdia.[3] Tento mechanizmus v slovenskom kontexte podčiarkujú aj posledné výsledky medzinárodného merania PISA, ktoré poukazujú na fakt, že žiaci z horšieho socioekonomického prostredia a žiaci s iným materinským jazykom ako slovenským dosahujú výrazne horšie výsledky ako ich spolužiaci.[4] Inými slovami, pokiaľ nie je vzdelávací systém dostatočne inkluzívne nastavený, a to nielen v zmysle prístupu k vzdelaniu, ale predovšetkým v zmysle podporných opatrení dostupných znevýhodneným žiakom, je vysoko pravdepodobné, že práve tieto deti sa po nejakej dobe spolu ocitnú zaseknuté vo výťahovej šachte bez možnosti dostať sa vyššie.

CVEK sa téme inkluzívneho vzdelávania v posledných rokoch venuje systematicky.[5] V tomto článku predstavíme závery krátkodobého výskumu, ktorý sme zrealizovali na jar 2016. V rámci výskumu sme mali možnosť navštíviť maďarskú základnú školu v obci Hejökeresztúr[6], ktorá je v súčasnosti považovaná za príklad dobrej praxe v oblasti inkluzívneho vzdelávania a inkluzívneho prístupu na úrovni obce.[7] V tejto škole sme zrealizovali kvalitatívny výskum, ktorý zahŕňal rozhovory s riaditeľkou a učiteľmi, fokusové skupiny s deťmi a pozorovanie školských hodín. Naše dáta doplnili rozhovory so starostkou obce, analytičkou, ktorá sa venuje výskumu modelov sociálnej inklúzie v Maďarsku a údaje o škole.[8] Záverečnú výskumnú správu v podobe prípadovej štúdie je možné v plnej dĺžke nájsť na webových stránkach CVEKu[9], v tomto článku prinášame len súhrn najdôležitejších výskumných záverov.

Príbeh školy v Hejökeresztúre tak, ako ho poznáme dnes, sa začal písať pred šestnástimi rokmi, keď sa vedenie školy rozhodlo prispôsobiť vzdelávací systém potrebám jej žiakov. V tej dobe učitelia bojovali s veľmi slabou motiváciou detí učiť sa a následne s ich slabými študijnými výsledkami. Štartovacia pozícia žiakov bola zároveň veľmi nízka, nakoľko región, v ktorom sa škola nachádza, má jednu z najvyšších mier nezamestnanosti v krajine.[10] Školu aj v súčasnosti navštevuje približne 73% žiakov z rodín s nízkym socioekonomickým statusom, 60% detí rómskej národnosti, z ktorých väčšina žije mimo obec vo vylúčených lokalitách, 10% detí so špecifickými vzdelávacími potrebami a 10% detí z detského domova. Napriek tomu, že podobná situácia často vedie k fenoménu “white-flight”, teda masívnemu odlivu detí z etnickej majority a strednej triedy do iných škôl, škola v Hejökeresztúre sa tomuto problému vyhla a naďalej ju navštevujú všetky deti z obce. Škola zároveň za posledné roky zaznamenala výrazné zlepšenie študijných výsledkov svojich žiakov a v súčasnosti dosahuje v národnom porovnaní priemer a v niektorých rokoch dokonca mierny nadpriemer.[11] Podľa informácií od riaditeľky navyše nikto zo žiakov neopakuje ročník a všetky deti pokračujú vo vzdelávacom systéme ďalej na stredné školy, pričom približne 70% z nich skončí s maturitou. Takéto výsledky sú na školách s podobnými charakteristikami skôr zriedkavé. Cieľom nášho výskumu preto bolo v prvom rade preskúmať, ako sa zo školy, ktorá v mnohých ohľadoch predstavovala “stratený prípad” stala škola, ktorá dokáže ponúknuť kvalitné vzdelanie všetkým svojim žiakom a zároveň u nich buduje sociálny kapitál a empatiu.

Jedným z hlavných špecifík, ktorému riaditeľka aj učitelia pripisujú zásadný podiel na zlepšení študijných výsledkov aj celkovej klímy školy je zavedenie Komplexného Inštrukčného Programu (KIP). Tento pedagogický program vznikol v USA, kde ho v prostredí tried navštevovaných vysokým podielom detí prisťahovalcov v 70. rokoch zaviedla sociologička Elizabeth E. Cohen a pedagogička Rachel Lotan.[12] Program tak vznikol ako priama odpoveď na potreby žiakov a problémy učiteľov v národnostne a socioekonomicky zmiešaných triedach. KIP stavia predovšetkým na skupinovej práci a individualizovaných zadaniach s otvoreným koncom, ktoré dávajú priestor pre vyniknutie viacnásobných talentov u detí. Jedným z jeho hlavných cieľov je systematicky prispievať k znižovaniu statusových rozdielov medzi žiakmi. Pod pojmom status sa pritom nerozumie len socioekonomický status žiaka, ale aj jeho inteligenčný status, teda schopnosť dosahovať dobré výsledky v danom predmete, a vrstovnícky status, teda obľúbenosť v kolektíve. Viaceré výskumy ukazujú, že práve nízky status žiaka v ktorejkoľvek z jeho troch podôb má negatívny vplyv na jeho schopnosť plnohodnotne sa zapojiť do výuky a napredovať vo vzdelávaní.[13]

Základná škola v Hejökeresztúre KIP v prvom rade prispôsobila na podmienky maďarského vzdelávacieho systému. Keďže škola naďalej nasleduje oficiálne školské osnovy, deti majú hodiny vedené pomocou KIP len každú šiestu hodinu. Aj táto relatívne malá zmena však podľa učiteľov výrazne prispieva k rozvoju ich intelektových schopností, ako aj mäkkých zručností, a pomáha budovať triedny kolektív. Ako učitelia dodávajú, kým frontálne hodiny sú určené len pre približne tretinu triedy, na hodinách KIP sú zapojení všetci. Deti majú vo výuke jasne určené roly, z ktorých každá nesie aj určitú zodpovednosť. Práve vďaka tomu sa mení ich vzťah k vzdelávaniu a stávajú sa aktívnymi aktérmi svojho vlastného procesu učenia sa. Skupinová práca zároveň zvyšuje množstvo zmysluplných interakcií medzi spolužiakmi, čo prispieva k lepšiemu pochopeniu učiva. KIP tak vo veľkej miere podporuje vrstovnícke učenie, v rámci ktorého môžu žiaci konfrontovať svoje názory na riešenie úloh a diskutovať o nich.

Jedným z hlavných argumentov namierených proti myšlienke inkluzívneho vzdelávania je predpoklad, že slabší žiaci spomalia celú triedu a ukrátia tak svojich šikovnejších spolužiakov o možnosť rozvíjať svoj intelekt dostatočne rýchlo. Výskum realizovaný v Hejökeresztúre pod vedením riaditeľky školy však túto populárnu výčitku stavia do iného svetla a ukazuje, že aj výuka v statusovo zmiešaných triedach môže byť prínosná pre všetky deti. Ak prijmeme predpoklad, že diskusia nad riešením problému prispieva ku komplexnejšiemu pochopeniu učiva, zaujímavé pre nás môže byť porovnanie zmysluplných interakcií medzi frontálnymi hodinami a hodinami KIP. Kým priemerná miera aktívneho zapojenia sa do výučby bola u detí s nízkym statusom počas klasickej hodiny 0,33 krát a s vysokým 0,9 krát, po zavedení KIP miera interakcie u prvej skupiny vzrástla deväťkrát a u druhej skupiny šesťkrát.[14] Nielenže sa statusový rozdiel zmenšil, ale zároveň si obe skupiny v celkovom meradle polepšili a začali sa do hodín zapájať aktívnejšie.

Úspech zavedenia tohto prístupu v Hejökeresztúre dokazujú nielen kvantitatívne indikátory, ale aj subjektívne vyjadrenia učiteľov a detí. Aj keď zavedenie metódy so sebou prináša nutnosť zvládnuť nový systém výučby a dlhšie prípravy na hodiny, v konečnom dôsledku však KIP pomáha učiteľom pracovať s triedou efektívnejšie a zároveň, ako položartom podotkla jedna učiteľka, nevyhorieť. Práca s motivovanými deťmi, ktoré baví proces učenia, totiž prináša oveľa väčšie potešenie aj pedagógom. A presne taký program KIP je, väčšina úloh má hravú podobu a núti deti kreatívne sa zamýšľať nad riešením problému. Nie nadarmo je hlavným motto školy výrok “Neexistuje zlé dieťa, len dieťa, ktoré sa nudí”.

A čo môže náš výskum priniesť pre slovenský kontext? Prípadová štúdia z Hejökeresztúru by mala byť pre odborníkov na Slovensku zaujímavá hneď z niekoľkých dôvodov. V prvom rade sa jedná o školu, ktorá funguje v podmienkach veľmi podobných mnohým slovenským školám v nízkopríjmových oblastiach na východnom Slovensku, a i v tejto pozícií je výnimočne úspešná. V druhom rade škola vykazuje pozitívne výsledky bez systematickej zmeny školského systému, či zmeny učebných osnov, čím ukazuje, že čakanie na obsiahlejšiu reformu školstva nie je dostatočným argumentom pre konzervovanie aktuálneho status quo na školách. V neposlednom rade príklad z Hejökeresztúru ukazuje, že aj deti v statusovo zmiešaných triedach môžu získať kvalitné vzdelanie. Komplexný inštrukčný program tak síce v žiadnom prípade neponúka komplexné riešenie nedostatkov slovenského vzdelávacieho systému, avšak pre učiteľov, ktorí sa už rozhodli pristupovať k svojim triedam inkluzívnejšie, ale zároveň im stále chýbajú potrebné nástroje na výučbu detí s rôznymi potrebami, môže predstavovať významný zdroj inšpirácie.

 

 

[1] Zhruba od sedemdesiatych rokov 20. storočia upozorňujú sociológovia na postupnú devalváciu vzdelania, viď napríklad Bourdieu, P. a J. C. Passeron. (1990). Reproduction in Education, Society, and Culture. Newbury: Sage.

V našom socio-geografickom priestore sa v podobnom duchu vyjadruje napríklad český sociológ Jan Keller, ktorý vníma súčasné vzdelávacie stratégie skôr v duchu poisťovne, než výťahu. Viac v Keller, J. a L. Tvrdý (2008). Vzdělanostní společnost? Chrám, výtah a pojišťovna. Praha: SLON.

[2] Szalai, J. (2011). Ethnic Differences in Education and Diverging Prospects for Urban Youth in an Enlarged Europe. Budapest: Center for Policy Studies, Central European University.

Friedman, Eben, Elena Gallová Kriglerová, Martina Kubánová a Martin Slosiarik. (2009). Škola ako geto. Systematické nadmerné zastúpenie Rómov v špeciálnom vzdelávaní na Slovensku. Roma Education Fund.

[3] Katrňák, Tomáš, Natalie Simonová a Laura Fónadová. (2013). „Od diferenciace k diverzifikaci: test MMI a EMI v českém středním vzdělávání v první dekádě 21. století.“ Sociologický časopis / Czech Sociological Review 49 (4): 491-520

[4] Gažovičová, Tina. (2013). “PISA ukázala, že slovenské školstvo silno reprodukuje sociálne rozdiely” Menšinová politika, 2013 – 4: 9-11.

[5] Gallová Kriglerová, Elena, Katarína Medľová, Ivana Rapošová a Michaela Šedovičová. (2015). Kľukaté cesty k inkluzívnemu vzdelávaniu na Slovensku. Bratislava: Centrum pre výskum etnicity a kultúry.

[6] IV. Béla Általános Iskola. Oficiálne webové stránky školy dostupné na http://hejokereszturiskola.hu.

[7] Erstestiftung. (2014). “Hejőkeresztúr: Hungary’s wonder-village”. Dostupné na http://www.erstestiftung.org/blog/hejokeresztur-hungarys-wonder-village/

[8] Kovácsné Nagy, E. (2015). KIP-könyv. Miskolc-Egyetemváros: Miskolci Egyetemi Kiadó.

[9] Centrum pre výskum etnicity a kultúry. Oficiálne webové stránky dostupné na http://cvek.sk.

[10] Aktuálna nezamestnanosť v severovýchodnom Maďarsku v regióne Miškolca je 16%. Miskolc. Oficiálne stránky mesta dostupné na http://miskolc.hu/en/life-city/economy/economy-city.

[11] Kovácsné Nagy, E. (2015). KIP-könyv. Miskolc-Egyetemváros: Miskolci Egyetemi Kiadó.

[12] Stručný prehľad programu dostupný na webových stránkach Stanfordskej Univerzity http://cgi.stanford.edu/group/pci/cgi-bin/site.cgi

[13] Cohen, Elizabeth G. a Rachel A. Lotan. (1995). “Producing Equal-Status Interaction in the Heterogeneous Classroom.” American Educational Research Journal 32(1): 99–120.

[14] Zmysluplnú interakciu je možné vnímať ako aktívne zapojenie sa do hodiny napr. pri navrhnutí riešenia úlohy. Kovácsné Nagy, E. (2015). KIP-könyv. Miskolc-Egyetemváros: Miskolci Egyetemi Kiadó.

hore