CVEK

1/ Úvodník

Po roku a pol sa k Vám opäť dostáva kritický štvrťročník Menšinová politika na Slovensku. Od roku 2011 sme pravidelne mapovali kroky verejných inštitúcií v oblasti dodržiavania práv etnických, jazykových alebo náboženských menšín. Ukazuje sa, že tejto téme je potrebné venovať neustálu a čoraz vyššiu pozornosť. Na Slovensku sa stáva takmer zvykom, že vždy pred voľbami sa zintenzívni protimenšinový politický diskurz. V posledných rokoch išlo o Rómov, ktorých politici a médiá označovali za neprispôsobivých, lenivých a v ostrejších chvíľach aj parazitujúcich na sociálnom systéme. Etnickými mapami kriminality z Rómov politici vytvárali bezpečnostnú hrozbu pre krajinu. Segregácia rómskych detí v školstve pretrváva a zintenzívňuje sa napriek rozsudku Krajského súdu v Prešove, ktorý ju jednoznačne považuje za diskriminačnú. Maďarská menšina dlhodobo čelila výčitkám kvôli používaniu vlastného jazyka. Zákon o štátnom jazyku a zbavovanie občianstva tých, ktorí nadobudli aj občianstvo inej krajiny, boli len najviditeľnejšími politikami obmedzujúcimi menšinové práva.

Vojnové konflikty na Blízkom či Strednom východe tento rok prispeli k nárastu počtu utečencov v Európe. Tá sa tak dostala snáď prvýkrát vo svojej histórii do výrazného vnútorného konfliktu. Kým krajiny „starej“ EÚ sa snažia nájsť aspoň aký-taký konsenzus a hľadajú možnosti ako pomôcť čo najväčšiemu počtu utečencov, krajiny V4 sa prijímaniu utečencov ostro bránia. Slovenská republika dokonca podala žalobu na Radu Európskej únie, v ktorej žiada, aby Súdny dvor EÚ vyhlásil rozhodnutie Rady EÚ o tzv. kvótach pre prijímanie utečencov za neplatné.

Preto sa v tomto čísle Menšinovej politiky spolu s Alenou Chudžíkovou v rozsiahlejšom texte venujem utečeneckej téme a reakcii vlády. Tina Gažovičová s Ivanou Rapošovou zas popisujú pozitívne aktivity, ktoré sa objavili v posledných mesiacoch v súvislosti s utečeneckou krízou. Miroslava Hlinčíková a Martina Sekulová sa vo svojom článku prinášajú tému integrácie utečencov, ktorí na Slovensku získali medzinárodnú ochranu.

Nájdete tu však aj text o konaní Európskej komisie voči Slovenskej republike kvôli diskriminácii rómskych detí vo vzdelávaní, ktorý napísala Jarmila Lajčáková. Vzdelávaniu rómskych detí sa venuje aj Zuzana Balážová v článku, v ktorom približuje obsah akčného plánu Vzdelávanie k napĺňaniu Stratégie SR pre integráciu Rómov do roku 2020. V téme vzdelávania ostala aj Katarína Medľová so svojím článkom o práve detí so zdravotným postihnutím na inkluzívne vzdelávanie. Jana Kadlečíková zas popisuje proces prijímania zákona o komisárovi pre deti a pre osoby so zdravotným postihnutím. Vo výsledku sa post komisára pre deti nepodarilo obsadiť odborníkom na práva detí a nestraníkom.

Prajeme Vám inšpiratívne čítanie!

Elena G. Kriglerová

Riaditeľka CVEK

2/ Utečenci nám nastavujú zrkadlo: akou krajinou chceme byť?

Elena G. Kriglerová a  Alena Chudžíková

Migrácia nie je novým fenoménom, ktorý by sa na Slovensku objavil v posledných mesiacoch. Celé územie strednej Európy je už stáročia priestorom, kde sa stretávali a vzájomne ovplyvňovali rôzne etnické, náboženské a jazykové skupiny. Slovenčina napríklad vznikla preberaním slov z takmer 100 jazykov.[1] Je to snáď najprirodzenejší jav vo vývoji rôznych spoločností.

Aj vďaka migrácii tvoria národnostné menšiny významnú časť populácie na Slovensku. Okrem obdobia socializmu, kedy boli takmer úplne uzatvorené hranice, na toto územie neustále prichádzali obyvatelia rôznych iných krajín a mnohí zas zo Slovenska odchádzali. Všetko, čo považujeme za „slovenskú“ kultúru je tak výsledkom vzájomného ovplyvňovania rôznych kultúr.

V súčasnom období, kedy je globalizácia asi najcharakteristickejším procesom ovplyvňujúcim podobu sveta, je obmedzovanie migrácie skôr naivným a nerealistickým očakávaním ako „rozumným“ prístupom jednotlivých vlád. Migrácia sa nedá zastaviť, možno ju len určitým spôsobom regulovať, aby sa krajiny vedeli vysporiadať s narastajúcim počtom obyvateľov a umožniť im úspešne sa začleniť do spoločnosti. V konečnom dôsledku, v súčasnosti (ale aj v minulosti, najmä na prelome 19. a 20. storočia) patrí Slovensko ku krajinám, z ktorých sa odchádza „za lepším životom“. Podľa demografických odhadov takmer 200 tisíc Slovákov v súčasnosti žije v zahraničí.

Nie je migrácia ako migrácia

Aj pri regulácii migrácie však treba rozoznávať dôvody, prečo ľudia do krajiny prichádzajú. Ak ide o ľudí, ktorí utekajú zo svojej krajiny pred vojnou alebo politickým či náboženským prenasledovaním, je našou povinnosťou poskytnúť týmto ľuďom útočisko. Zaväzuje nás k tomu tzv. Ženevská konvencia, ale aj azylová legislatíva, ku ktorej sme sa ako členská krajina EÚ zaviazali. Je zrejmé, že Slovensko nemôže prijať neobmedzený počet utečencov, pretože by všetkým nedokázalo zabezpečiť dôstojný život a podmienky na úspešné začlenenie sa do spoločnosti. Ale prístup v zmysle „my tu žiadnych utečencov nechceme a neprijmeme“ je v priamom rozpore nielen s princípmi humanizmu a solidarity, ale aj s našimi právnymi záväzkami. V prípade bežných migrantov, ktorí prichádzajú do krajiny za prácou, vzdelávaním alebo za svojimi príbuznými, ktorí tu žijú už dlhodobo, je právom krajiny rozhodnúť sa, v akom rozsahu a aký typ migrantov prijmeme. Napriek tomu sa ukazuje, že Slovensko je v tomto smere nerozvážne zdržanlivé.

Európa už podobné výzvy zvládla aj v minulosti

Na konci druhej svetovej vojny boli v Európe milióny ľudí, ktorí sa s uzavretím prímeria ocitli mimo svojich domovov. V júni 1947 Správa Spojených národov pre pomoc a obnovu (UNRRA) prevádzkovala v západnej Európe 762 táborov na pomoc utečencom a osobám, ktoré boli vyhnané zo svojich domovov v dôsledku vojny a povojnových (často nútených) presunov obyvateľstva.

Väčšina týchto táborov sa nachádzala na území Nemecka v okupačných zónach víťazných mocností, teda v západnom Nemecku. V septembri 1945 UNRRA a ďalšie spojenecké organizácie poskytovali pomoc takmer siedmim miliónom utečencov, ktorí boli štátnymi príslušníkmi spojeneckých krajín a krajín oslobodených spod okupácie (teda nie krajín Osi, z ktorých však pochádzalo tiež niekoľko miliónov utečencov). K tomuto počtu treba pridať ďalších 7 miliónov ľudí vyhnaných zo svojich domovov, ktorí spadali pod správu v sovietskej okupačnej zóne.[2]

Niektorí z týchto miliónov ľudí utiekli už pred vojnou z dôvodu prenasledovania, iní utiekli pred postupujúcim frontom a bombardovaním, ďalší sa v čase podpisu mierových dohôd nachádzali v cudzích krajinách ako príslušníci armád či vojnoví zajatci. Ďalšie milióny, predovšetkým etnickí Nemci, boli násilne odsunuté zo svojich krajín v dôsledku pripísanej kolektívnej viny (takmer pol milióna tento odsun neprežilo) a v desiatkach tisícov prichádzali do Berlína, Mníchova, Lipska, Viedne a ďalších miest.

Napríklad len v júli 1945 do Berlína nútene prišlo 550 tisíc takýchto vyhnancov. Sovietske úrady vtedy vydali (márny) zákaz príchodu ďalších. Práve tieto udalosti viedli v roku 1951 k prijatiu Ženevskej konvencie[3], ktorá bola reakciou na dovtedy nemysliteľnú humanitárnu krízu, kedy bolo potrebné zadefinovať prístup a spôsob pomoci tým, ktorí sú nútení opustiť svoje domovy v snahe o záchranu života.

Desaťročia mieru v Európe zrejme spôsobili, že sme nadobudli dojem, že vojnové konflikty prebiehajúce vo svete sa nás netýkajú. Aj preto bol v roku 1992 Soren Jessen-Petersen, predstaviteľ UNHCR, zhrozený nad situáciou v Juhoslávii: „V Európe!!! Európa sa znova raz stala centrom záujmu UNHCR!“ Svetové denníky v tomto roku písali v súvislosti s vojnou v bývalej Juhoslávii o najhoršej utečeneckej kríze od 40. rokov 20. storočia. V polovici roka 1992, teda rok po začatí konfliktu, opustili svoje domovy 2.3 milióna obyvateľov krajín bývalej Juhoslávie, väčšina z nich pochádzala z Chorvátska a Bosny a Hercegoviny (len v Bosne opustilo svoje domovy 51,08% obyvateľov[4]).

Do konca roku 1993 časť utečencov prijalo Nemecko (300 tisíc), Maďarsko (60 tisíc), Rakúsko (74 300), Švédsko (50 tisíc), Taliansko (32 tisíc) a ďalšie krajiny. Až 1.8 milióna utečencov však mohlo utiecť len do krajín susediacich so svojou krajinou pôvodu v rámci ešte existujúcej Juhoslávie alebo sa stali takzvanými vnútornými utečencami (internally displaced persons) v rámci svojej krajiny.

Ako v tom čase uviedla Sadako Ogata, vysoká komisárska OSN pre utečencov, väčšina utečencov musela opustiť svoje domovy z dôvodu etnických čistiek, ktorých sa mohli stať obeťami. Veľkú časť z ohrozených tvorili moslimovia z Bosny.[5] Aj v tom období sa členské štáty EÚ obávali nekontrolovaného prekračovania vonkajších hraníc únie. Obávali sa aj toho, že všetci utečenci budú smerovať do krajín s najlepšími životnými podmienkami.[6] Aj keď na začiatku sa objavovali úmysly obmedziť prístup utečencov do iných krajín, najmä tých susediacich s Juhosláviou, nikdy neboli snahy o úplné zatvorenie hraníc, ako je tomu v súčasnosti. Krajiny EÚ volali po koordinovanom prístupe k riešeniu utečeneckej krízy, ktorý sa nakoniec aj podarilo zaviesť. Utečenci z krajín bývalej Juhoslávie boli organizovane presídľovaní okrem európskych krajín aj do USA či Austrálie.[7]

Aj napriek tomu, že kríza takýchto rozmerov bola v Európe úplne neočakávaná, spoločným a koordinovaným prístupom sa ju podarilo zvládnuť. Navyše, poznanie povojnovej situácie v Európe nám môže pomôcť pozrieť sa na súčasnú utečeneckú krízu z inej perspektívy. Príchod milióna utečencov do súčasnej ekonomicky rozvinutej Európy s jej 500 miliónmi obyvateľmi je nepochybne výzvou. Čelili však štáty povojnovej Európy menšej výzve v „hodine nula“ (zero hour), v časoch totálneho rozkladu, kedy Európa začínala de facto od úplného začiatku?

Skúsenosti s utečencami má aj Slovensko

Možno nie v takej podobe ako krajiny západnej Európy, ale ani pre Slovensko nejde o novú tému. Nie je pravdou, že utečenecké vlny by sa Slovenska nikdy netýkali a prijatím kvót alebo akceptovaním vyššieho počtu žiadateľov o azyl by sme riešili nejakú bezprecedentnú a novú situáciu.

Slovensko má totiž skúsenosť aj so zvládaním relatívne veľkých počtov žiadateľov o medzinárodnú ochranu, teda utečencov. Medzi rokmi 2000 a 2001 narástol počet žiadostí o azyl na území Slovenska viac než päťnásobne (z 1556 na 8151). V roku 2004 to bolo až 11 395 žiadostí o azyl (pričom azyl bol udelený len pätnástim z nich).[8] Je teda zrejmé, že Slovensko má kapacity na to, aby prijalo oveľa viac žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ako nám vyplýva v rámci systému kvót.

Kapacity síce máme dostatočné, ale o ochote štátu skutočne prijímať ľudí, ktorí potrebujú ochranu pred prenasledovaním či vojnovými konflikty, sa to povedať nedá. Bez ohľadu na počet žiadostí o azyl, Slovenská republika dlhodobo udeľuje maximálne 20 azylov ročne.  

Migrantov potrebujeme

Demografické odhady hovoria o tom, že starnutie populácie a vysoký podiel emigrácie zo Slovenska môžu spôsobovať krajine vážne problémy. Ekonóm Vladimír Baláž, ktorý pôsobí v Prognostickom ústave SAV dokonca hovorí, že zamedzovaním migrácie páchame na Slovensku „demografickú samovraždu“. Podľa neho budeme mať už v roku 2030 o 400 tisíc ľudí v produktívnom veku menej ako dnes: „Aby sme udržali aspoň súčasný pomer ekonomicky aktívnej populácie k dôchodcom, potrebovali by sme najmenej 10 až 15­ tisíc imigrantov ročne.[9]

Už dnes majú firmy problém nájsť zamestnancov a situáciu porovnávajú s rokom 2008, kedy napríklad zváračov hľadali až vo Vietame. Množstvo firiem tak naráža na svoje výrobné kapacity a má problém zvyšovať výrobu pre nedostatok pracovníkov. Táto situácia sa týka najmä priemyselnej výroby, IT sektora a logistiky.[10]

Imigrácia samozrejme nie je jediným riešením; okrem prijímania väčších počtov cudzincov by boli potrebné systémové zmeny v oblasti vzdelávania a rozvoja ľudských zdrojov. Tie však môžu trvať desiatky rokov. Pre začiatok by bolo minimálne vhodné poopraviť optiku – migranti, tak utečenci ako aj cudzinci prichádzajúci s povolením na pobyt, nie sú amorfné bytosti s “odlišnou kultúrou, tradíciami, spôsobom života”[11], ktorý je vnímaný ako a priori ohrozujúci. Migranti prinášajú aj ľudský a odborný kapitál, ktorý môže spočívať práve v tej kultúrnej odlišnosti a ktorým môžu zásadne prispieť k rozvoju prijímajúcej krajiny, tak ekonomickému, ako aj spoločenskému.

Pomerne rozsiahly prieskum z Rakúska napríklad nedávno ukázal, že utečenci zo Sýrie sú v priemere vzdelanejší než samotní Rakúšania a dokonca, že ženy sú vzdelanejšie než muži.[12] Problémom však zrejme nie je ani tak prijímanie migrantov ako takých, ale prijímanie utečencov – moslimov. Premiér totiž na otázku, či má vláda riešenie pre prípad, že na Slovensko prídu milióny Ukrajincov, odpovedal: Prípadný vstup Ukrajiny do EÚ je pre nás obrovskou príležitosťou a najmä pre nás Slovákov. Ak nebudeme múdri my, tak bude múdry niekto iný. Ukrajinu vidí ako obrovskú šancu v biznise.[13]

Volebné kalkulácie 

Striktne odmietavý postoj vlády k prijímaniu utečencov vo svetle týchto poznatkov ukazuje, že v tejto krajine úplne absentujú politickí lídri, ktorí by mali aspoň akú-takú víziu smerovania štátu a spoločnosti. Zdá sa, že hlavným zmyslom aktivity väčšiny politických strán je len získanie politických bodov potrebných na znovuzvolenie v najbližších voľbách. A práve predvolebný boj určil charakter debaty o prijímaní utečencov na Slovensko. Lídrom tejto debaty sa stal vládny SMER-SD, ktorý stavil na otázku bezpečnosti a ktorého predvolebné heslo “Chránime Slovensko” v miernejších verziách preberajú aj ďalšie strany (napr. KDH, Most/Híd)[14] – zrejme pod dojmom, že tento typ rétoriky vládnej strane získal pár percentuálnych bodov k dobru.

Každé vyjadrenie premiéra či ministra vnútra k téme migrácie je dobre premyslené a podložené prieskumami verejnej mienky. Netreba však zabúdať na to, že verejná mienka sa netvorí v spoločenskom vákuu, ale výrazne ju ovplyvňujú spoločenské autority. Politické elity tak nielen reagujú na nálady spoločnosti – alebo, eufemisticky povedané, “počúvajú hlas svojich voličov, či vykonávajú mandát, na ktorý boli zvolení” – ale ich aj spoluvytvárajú.[15]

Ako uvádza Ivana Rapošová a Tina Gažovičová vo svojom článku[16], bežní obyvatelia nemajú dostatok informácií o téme migrácie a sú si toho vedomí. Práve tu sa ukazuje, kto má tzv. “prístup k diskurzu”, teda kto má moc ho určovať, vytvárať a posilňovať dopyt verejnosti po určitých témach.[17]

Strach náš každodenný… 

Prečo však diskusii o tom, či prijímať utečencov na Slovensko alebo nie, dominuje práve bezpečnostný aspekt? CVEK už dlhodobo poukazuje na to, že politiky voči menšinám sú na Slovensku silne sekuritizované – menšiny sú teda prezentované ako ohrozenie pre “náš spôsob života”.[18] Tento typ rétoriky sa obvykle zintenzívňuje a prehlbuje v predvolebnom období. Maďarská menšina je už tradične obviňovaná z toho, že priamo ohrozuje integritu SR a štátny jazyk. Rómovia sú zas neustále obviňovaní zo zneužívania sociálneho systému. Za svoju chudobu si údajne môžu sami, pretože sa nedostatočne snažia, prípadne im tento spôsob života „kultúrne“ vyhovuje. Nehovoriac o mapách kriminality vytváraných na základe etnicity[19], ktoré prispievajú doslova k pocitu ohrozenia na živote.

V situácii ohrozenia končí zmysluplná debata a možno prijímať aj opatrenia, ktoré zásadným spôsobom zasahujú do ľudských práv a slobôd. Premiér veľmi rýchlo spojil utečeneckú krízu s teroristickými útokmi v Paríži a použil ich ako argument na obmedzovanie ľudských práv: „Pokiaľ ide o bezpečnosť Slovenska a celej Európskej únie, tu ma žiadna etika nezaujíma. Uvedomme si, že bezpečnostné riziká sú jednoducho obrovské (…) preto nevidím žiadny dôvod, ani ľudské práva, ani humanizmus, ani zištné dôvody, akými sú lacná pracovná sila na to, aby sme zamlčiavali obrovské bezpečnostné riziká, ktoré so sebou táto migračná vlna prinesie.“[20]

Takáto rétorika výrazne oslabuje koncept ochrany ľudských práv nielen pre migrantov žijúcich na Slovensku, ako ukazujú nedávno prijaté „protiteroristické zákony“, ale pre všetkých obyvateľov. Ľudské práva sú pritom jedným z najdôležitejších princípov demokracie a ich spochybňovanie vedie k praktikám totalitných režimov. Ako napísala ombudsmanka Jana Dubovcová, akékoľvek rozhodnutia o zásahoch do ochrany ľudských práv s cieľom posilniť bezpečnosť krajiny by mali byť vážené na miskách lekárnických váh a nie schvaľované v skrátenom legislatívnom konaní.[21] V podobnej atmosfére strachu (hoci nie tak intenzívnej) boli prijaté nedávne zmeny ústavy, zákon o občianstve, ktorý umožnil odoberať štátne občianstvo tým, ktorí prijali občianstvo iného štátu (teda boli nedostatočne lojálni), zákon o hmotnej núdzi či najnovšie tzv. protiteroristický balíček. Prioritou sa stáva zjednotenie proti “nepriateľovi” – v súčasnosti zrejme ide len o zjednotenie elektorátu naprieč spoločnosťou. Po Maďaroch, Rómoch a LGBTI ľuďoch sa nepriateľom číslo jedna stali moslimovia, a teda “ani na dobrovoľnom základe nepríjmeme žiadnych moslimov”, ako vyhlásil premiér.[22] Voči týmto vyjadreniam sme však nezaznamenali žiadnu zásadnejšiu reakciu zo strany opozície. Jediný hlas, ktorý sa snaží túto rétoriku vyvažovať, patrí prezidentovi, ktorý dokonca prijal predstaviteľov Islamskej nadácie na Slovensku a uistil ich, že “na Slovensku sa vždy môžu cítiť doma a najmä, že on osobne sa snaží robiť, čo môže, aby napätú situáciu upokojil.[23]

Na Slovensku neplatí, že história je učiteľkou života 

Takéto reakcie predstaviteľov vlády, ale aj ostatných politikov naprieč politickým spektrom sa nielenže vymykajú základným hodnotám solidarity a dodržiavania základných ľudských práv, ale sú aj veľmi nebezpečným trendom do budúcnosti. Vyhlásenia premiéra na adresu moslimov mnohí porovnávajú s rétorikou vojnového Slovenského štátu voči Židom.[24] Nie je však takáto rétorika pripisujúca kolektívnu vinu za problém globálneho charakteru určitej skupine ľudí len na základe nejakého znaku (náboženstvo) ešte horšia, keď jej hlavným aktérom je premiér demokratického štátu, ktorý je zároveň členom Európskej únie?

Vojnový Slovenský štát bol otvorene totalitný a autoritársky. S istou dávkou cynizmu možno povedať, že sa aspoň nehral na to, že je postavený na demokratických a ľudskoprávnych princípoch.[25] V prvej polovici 20. storočia boli Židia vnímaní ako univerzálna hrozba, čo umožnilo, že holokaust bol mysliteľný a zrealizovateľný. Univerzálnou hrozbou zodpovednou za zmeny globálneho rozsahu sa však môže stať ktorákoľvek iná skupina, napríklad moslimovia, ako varuje Timothy Snyder.[26]

Zdôrazňovanie bezpečnostných rizík spojených s migráciou Slovensko nijakým spôsobom neprispieva k riešeniu toho, čo sa nazýva utečeneckou krízou. Momentálne sa zdroje určené na potravinovú pomoc presúvajú na ochranu hraníc.[27] Vláda totiž vidí jediné riešenie tejto krízy v hermetickom uzavretí hraníc, aby Slovensko ochránili pred prílevom tých, ktorí “úplne inak žijú, úplne inak rozmýšľajú, budú obťažovať naše ženy na verejných priestranstvách.”[28] Ide teda o ochranu “nášho spôsobu života”, ktorý je v porovnaní so spôsobom života tých cudzích považovaný za a priori morálny a normálny (“Zlyhala predstava, že môžeme do Európy priniesť ľudí, ktorí sa budú normálne správať tak, ako to od nich očakávame. Prichádzajú takí, ktorí chcú páchať závažné teroristické činy alebo sa správajú inak, pretože majú iný vzťah k ženám, dobre vieme aký.”[29]).

Kam sa podela ľudskosť?

Okrem mimoriadne silnej stereotypizácie a homogenizácie obrovskej skupiny ľudí len na základe ich (domnelého) vierovyznania, pozorujeme aj výraznú dehumanizáciu utečencov. Na politickej úrovni sa z celej debaty o možných riešeniach utečeneckej krízy prakticky vytratilo to, že ide o ľudské životy. O utečencoch sa hovorí ako o „vlne“, „príleve“ či ako o predmetoch, ktoré možno „doviezť a niekde ich uložiť,“[30] teda ako o neživých veciach, s ktorými možno zachádzať podľa potreby. Je jednoduchšie prijímať represívne či nehumánne opatrenia voči tým, ktorí sú vo vnímaní verejnosti zbavení ľudských charakteristík. 

S dehumanizáciou úzko súvisí aj ďalší aspekt tejto debaty. Presun zdrojov na potravinovú pomoc na ochranu hraníc a následné uzavretie hranice bude znamenať, že vedome necháme státisíce ľudí v ohrození života. To všetko za cenu ochrany “nášho spôsobu života”.

Aj v tejto súvislosti nachádza Timothy Snyder paralelu, keď píše, že “dôvodom (označenia skupiny ľudí ako zdroja globálneho problému, pozn. autorky) pritom nemusí byť nepotlačiteľná obava zo života a smrti (…), len momentálne presvedčenie, že ochrana nášho spôsobu života si vyžaduje dramatickú akciu.[31] Práve tento pocit existenciálneho ohrozenia pomáhajú vytvárať politické elity v záujme volebného víťazstva.

Rozsah, v akom sú v súčasnosti utečenci a celkovo migranti zobrazovaní ako hrozba pre krajinu, tu však snáď od roku 1989 nebol. V súčasnosti politici využívajú kombináciu tzv. symbolických a realistických hrozieb[32] – strachu zo zániku toho, čo sa označuje ako slovenská kultúra,  ekonomického ohrozenia a po udalostiach v Paríži a Kolíne nad Rýnom aj pocitu ohrozenia životov obyvateľov Slovenska. Či už politici očakávajú, že za pocit bezpečia voliči zabudnú na skutočné problémy tejto spoločnosti alebo ich vyjadrenia reflektujú aj ich osobné presvedčenie, sú si vedomí, že strach je zjavne efektívnym mobilizačným nástrojom.

A čo príde po voľbách?

Krátkozrakosť stratégie ochrany bezpečnosti sa ukáže už v blízkej budúcnosti. Je otázne, dokedy sa Slovensko bude môcť tváriť, že nie je súčasťou nielen Európy, ale ani sveta, že je sebestačným ostrovom, ktorého sa globálne výzvy nedotýkajú. Vnútroeurópska solidarita sa na Slovensku nazýva “bruselským diktátom”, ktorému sa v záujme zachovania vlastnej suverenity v žiadnom prípade nepodriadime.

Prijatie zodpovednosti voči európskemu spoločenstvu a jeho hodnotám, ktorú sme so vstupom do EÚ prijali, pritom nijakým spôsobom neohrozuje štátnu suverenitu. Práve naopak. Pre krajiny ako Slovensko členstvo v EÚ nie je jednou z možností existencie. Ako naznačuje Timothy Snyder[33], je to jediná možnosť udržania štátu v podobe, v ktorej dokáže plniť svoju funkciu – vytvárať také podmienky, v ktorých jediným cieľom človeka nie je iba jeho osobné prežitie a v ktorých môžu byť uznané, podporované a chránené práva každého jednotlivca.[34] Práve vládna strana často hovorí o tom, že chce zo Slovenska vytvoriť silný štát. Sila štátu však spočíva aj v schopnosti prijímať výzvy a nezatvárať pred nimi oči dúfajúc, že tak zmiznú. Ako uvádzame vyššie, migráciu nie je možné zastaviť, je možné ju istým spôsobom regulovať. Cudzinci na Slovensko teda budú prichádzať aj naďalej a je vysoko pravdepodobné, že medzi nimi budú aj utečenci, aj moslimovia. Akým spôsobom sa bude potom spoločnosť vyrovnávať s nedostatkom sociálnej súdržnosti, ktorá aktuálne dostáva každým dňom čoraz viac na frak?

Otázka nie je, či prijať utečencov, ale ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete

Rozdeľovaním obyvateľov na tých, ktorí rozhodujú (tzv. „štátotvorný národ“) a tých, ktorým sú isté práva majoritou priznávané, vytvárame občanov prvej a druhej kategórie. Ich vzájomné spolužitie však môže byť súdržné len vtedy, ak všetci obyvatelia majú možnosť patriť do spoločnej komunity a stať sa súčasťou spoločného „my“. V opačnom prípade budú stále existovať skupiny, voči ktorým sa obyvatelia budú brániť a protestovať. Na Slovensku sa organizovalo množstvo petícií napríklad proti výstavbe domov pre Rómov[35], ale aj proti azylovým domom pre týrané ženy a deti[36], či proti prijímaniu utečencov v Gabčíkove. Poukazuje to na výraznú roztrieštenosť obyvateľstva a neochotu rešpektovať potreby a špecifiká iných. V takejto atmosfére je snaha o vytváranie pocitu ohrozenia veľmi efektívnou zbraňou politikov. Nič však nerieši, len zhoršuje vzájomné vzťahy a vyvoláva ešte väčšie napätie medzi obyvateľstvom.

Pocit prináležania a spoločné „my“

Po udalostiach v Kolíne nad Rýnom premiér vyhlásil, že „migranti s inými tradíciami sa nedajú integrovať. Jednoducho to nejde“.[37] Situáciu posudzuje len na základe individuálnych príkladov, ktorých existenciu síce netreba popierať, avšak takisto však nemožno popierať to, že absolútna väčšina migrantov žijúcich v európskych krajinách vedie bežné životy – pracujú, študujú, platia dane, vytvárajú hodnoty. Integrácia je nielen možná, ale aj nevyhnutná.

Krajiny západnej Európy, ktoré sú údajne plné mýtických „no-go“ zón, kde neplatí európske právo,[38] si veľmi dobre uvedomujú, že význam integrácie pre spoločnosť ako celok dlhodobo podceňovali. Vedia, že ich obyvatelia migrantského pôvodu, ktorých niektorí označujú za „neintegrovaných“, sú v skutočnosti obeťami politík, ktoré neboli dostatočne inkluzívne a nevytvorili pre všetkých ľudí rovnosť šancí stať sa plnohodnotnými členmi spoločnosti. Či už to bol tlak na úplnú asimiláciu, rozdielne podmienky vzdelávania či vstupovania na trh práce, alebo nemožnosť získať trvalejší pobyt prípadne občianstvo, tieto krajiny neumožnili skutočné zapojenie menšín do spoločnosti. Ak ste vnímaní len ako obyvatelia druhej kategórie, len ťažko si môžete vytvoriť silný pocit prináležitosti ku krajine, ktorá vás na svojom území v podstate len „toleruje“.

Akákoľvek spoločnosť môže prosperovať (ekonomicky i spoločensky) len vtedy, ak sú do nej plnohodnotne zapojení všetci jej členovia a cítia k nej prináležitosť (sense of belonging). Pocit spolupatričnosti však musí fungovať obojstranne. Členovia komunity sa musia cítiť byť jej súčasťou a ostatní členovia ich musia za takých považovať. Súdržnosť však nie je stav, je to neustály proces vytvárania vzájomných vzťahov a zapojenia všetkých do rozhodovania. Konflikty sú bežnou súčasťou spolužitia a nedá sa im nikdy úplne vyhnúť, avšak dajú sa riešiť konštruktívne s cieľom nájsť spoločný konsenzus. Z tejto definície „súdržnosti“ jednoznačne vyplýva, že strach, vylučovanie istých skupín alebo ich segregácia v akejkoľvek podobe vytvára múry, ktoré sú často nielen symbolické, ale aj reálne. Žiadna verejná politika preto nemôže byť úspešná, ak je postavená na rozdeľovaní ľudí.

Inkluzívne politiky ako cesta k sociálnej súdržnosti

Ako najefektívnejšie sa javia politiky, ktoré sú navrhované a implementované na lokálnej úrovni. Miestna samospráva je dostatočne blízko svojim obyvateľom, aby poznala ich potreby a špecifiká. Zároveň má množstvo kompetencií, aby nastavovala svoje lokálne politiky tak, aby sa mohla rozvíjať celá komunita. Ukazuje sa, že obce a mestá, ktoré sa vydali cestou prijímania a implementovania inkluzívnych politík (napr. Spišský Hrhov či Dolný Kubín), sú oveľa úspešnejšie v začleňovaní rôznych skupín obyvateľstva, ale aj v celkovom rozvoji (ekonomickom, sociálnom aj kultúrnom).

Ak by súčasná vláda, alebo aj ďalší predstavitelia politických strán sústredili všetku energiu, ktorú využívajú na ochranu Slovenska na úvahy o lepšom spolužití rôznych skupín, možno by prišli na to, že to nie je až také nerealistické, ako sa snažia voličom predostrieť. Primátor Traiskirchenu, kde je jedno z hlavných zariadení pre utečencov v Rakúsku, vyhral na jeseň voľby preto, lebo hľadal spôsoby, ako zapojiť obyvateľov do pomoci utečencov. Miestni ľudia hrávali s utečencami futbal, zapájali sa do viacerých spoločných aktivít. Koniec koncov, na utečencov sú za desaťročia zvyknutí. V päťdesiatych rokoch prijali tisíce utečencov z Maďarska po povstaní v roku 1956. Po roku 1968 zas prijali množstvo utečencov z bývalého Československa. Neskôr prichádzali ľudia z Afganistanu a Iraku, po roku 1992 zas ľudia z Balkánu, o ktorých sme písali aj v tomto texte. Obyvatelia Traiskirchenu si preto zvolili človeka, ktorý sa snaží na túto situáciu pozerať pragmaticky, nie hystericky.[39]

Primátor Viedne zas postavil svoju predvolebnú kampaň na tom, že sa stretával s utečencami a hrával s nimi stolný futbal alebo basketbal. Zdá sa, že Slovensko bude musieť prejsť ešte dlhú cestu, kým sa politické body začnú získavať inými „kartami“ ako vytváraním pocitu ohrozenia. Ak však chceme ostať naďalej demokratickou krajinou, inú možnosť nemáme.

 

Utečenci nám nastavujú zrkadlo

 

[1] Ološtiak, M. (n.d.). Lexikológia slovenského jazyka, dostupné na: http://olostiak.webz.cz/2prekl/P9-preberanie.pdf

[2] Judt, T. (2010). Postwar. A History of Europe since 1945. London: Vintage.

[3] International Committee of the Red Cross (ICRC), Geneva Convention Relative to the Protection of Civilian Persons in Time of War (Fourth Geneva Convention), 12 August 1949, 75 UNTS 287, dostupné na: http://www.refworld.org/docid/3ae6b36d2.html

[4] Radović, B. (2005). A Brief Retrospective on the Problem of Refugees in the Yugoslav Wars.  In Opačić, Goran, Vidaković Ivana, Vujadinović, Branko (eds.), Living in Post-war Communities. Belgrade: IAN International Aid Network, s. 11-28, dostuné na: http://www.ian.org.rs/publikacije/posleratnezajednice/book/04%20A%20brief%20retrospective%20on%20the%20problem%20of%20refugees%20in%20the%20Yugoslav%20wars%201991-99.pdf

[5] Kamm, H. (1992). Yugoslav Refugee Crisis Europe’s Worst Since 40’s. New York Times, 24.7.1992, dostupné na: http://www.nytimes.com/1992/07/24/world/yugoslav-refugee-crisis-europe-s-worst-since-40-s.html

[6] Barutciski, M. (1994). EU States and the Refugee Crisis in the Former Yugoslavia. Refuge, 14(3), 32-35, dostupné na: http://refuge.journals.yorku.ca/index.php/refuge/article/viewFile/21820/20489

[7] Ibid.

[8] Štatistiky Migračného úradu Ministerstva vnútra SR

[9] Baláž, V. (2015). ‚Pácha Slovensko demografickú samovraždu?‘ Sme, 24.11.2015, dostupné na: http://komentare.sme.sk/c/8082740/pacha-slovensko-demograficku-samovrazdu.html

[10] Jurašková, T. (2016). ‘Firmy varujú: je tu 300-tisíc ľudí bez práce a nevieme nájsť človeka.‘
Hospodárske noviny, 13.1.2016., dostupné na:  http://hn.hnonline.sk/ekonomika-a-firmy-117/firmy-varuju-je-tu-300-tisic-ludi-bez-prace-a-nevieme-najst-cloveka-1051853

[11] Tlačová konferencia premiéra Robera Fica, 7.1.2016, dostupné na: http://www.ta3.com/clanok/1075870/tb-r-fica-o-sprisnenej-migracnej-politike.html

[12] Ortner, M. (2016).  AMS-Kompetenzchecks: Flüchtlinge viel besser gebildet als erwartet. Format.at. 12.1.2016, dostupné na: http://www.format.at/wirtschaft/ams-kompetenzchecks-fluechtlinge-6184499

[13] HNonline.sk (2015). ‘Fico chystá obrovské prekvapenie. Ide o tisícky pracovných miest.’ HNonline.sk, 8.12.2015, dostupné na: http://hn.hnonline.sk/ekonomika-a-firmy-117/fico-chysta-obrovske-prekvapenie-ide-o-tisicky-pracovnych-miest-998880

[14] Krbatová, L. (2016). ‘Bezpečnosť hlása už aj opozícia, na predvolebné plagáty nasadzujú nové slogany.’ SME, 4.1.2016, dostupné na: http://domov.sme.sk/c/20070306/bezpecnost-hlasa-uz-aj-opozicia.html

[15] Pozri napr. Harvey, D. (1996). Justice, Nature and the Geography of Difference. Cambridge, Oxford: Blackwell; Fairclough, N. (2010). Critical Discourse Analysis. The Critical Study of Language. 2. vydanie. Harlow: Pearson Education Limited.

[16] Rapošová, I., Gažovičová, T. (2016).  Protipól k strachu: občianske aktivity na pomoc utečencom. Menšinová politika na Slovensku, 1(1).

[17] Van Dijk, T. A. (1996). Discourse, Power and Acces. In C. R. Caldas-Coulthrad & M. Coulthard (eds.), Texts and Practices: Readings in Critical Discourse Analysis. Londýn: Routledge, s. 84-106.

[18] Pozri napr. Lajčáková, J. (2012). Menšinová politika na Slovensku v roku 2011. Výročná správa. Bratislava: Centrum pre výskum etnicity a kultúry, dostupné na: http://cvek.sk/wp-content/uploads/2015/11/Mensinova-politika-na-Slovensku-v-roku-2011.pdf

[19] Burčík, M. (2011). ‘Radca pre Rómov má mapu zločinu.’ SME, 4.1.2011, dostupné na: http://domov.sme.sk/c/5706360/radca-pre-romov-ma-mapu-zlocinu.html

[20]  Domovec, F. (2015). ‘Ficova spoveď k utečencom: Keď ide o bezpečnosť, nepoznám ľudské práva.’ Aktuálne.sk, 22.11.2015, dostupné na: http://aktualne.atlas.sk/ficova-spoved-k-utecencom-ked-ide-o-bezpecnost-nepoznam-ludske-prava/slovensko/politika/

[21] Dubovcová, J. (2015). Ohrozujúci nepokoj v pokojnej vianočnej krajine.’ Sme, 30.11.2015, dostupné na: http://komentare.sme.sk/c/8089433/ohrozujuci-nepokoj-vpokojnej-vianocnej-krajine.html#ixzz3t0hdwjXi

[22] Supra poznámka č. 11

[23] Islamonline.sk (2016). ‘Prezident Andrej Kiska sa stretol s predstaviteľmi islamskej nadácie.’ 14.1.2016, dostupné na: http://www.islamonline.sk/2016/01/prezident-andrej-kiska-sa-stretol-s-predstavitelmi-islamskej-nadacie/

[24] Kern, M. (2016). ‘Fico si platí, aby jeho slová o moslimoch bolo vidno.’ Denník N,  11.1.2016, dostupné na: https://dennikn.sk/340650/fico-plati-aby-slova-moslimoch-vidno/

[25] „Presun od demokracie k autoritárskemu režimu sa spájal s nástupom „nového myslenie. (…) Na Slovensku udávala tón HSĽS so svojou národnou a náboženskou orientáciou, pričom v narastajúcej miere absorbovala nielen nemecké, ale aj talianske vplyvy. Základným prvkom nového myslenia bola kritika demokracie, či dokonca jej negácia, keď viac sa diskutovalo o tom, čo zlé priniesla prvá republika, ako o tom, čo lepšie by malo priniesť nové usporiadanie pomerov. (…) V kritickom období to boli predovšetkým oni (čelní predstavitelia HSĽS, pozn. autorky), kto vedome viedol nielen propagandu proti demokracii, ale aj v prospech novej (zglajchšaltovanej) národnej kultúry, budúcnosti spojenej s mladosťou a nacistickým Nemeckom, resp. kto verejne otváral otázku samostatnosti Slovenska. (…) Výsledok (salzburských, pozn. autorky) rokovaní predseda vlády Tuka interpretoval a verejne deklaroval vo svojom prejave v Bratislave už 30. júla, keď hovoril o nástupe éry slovenského národného socializmu. (…) V ňom hneď v úvode naznačil potrebu revízie ústavy. Podrobil kritike liberalizmus, demokraciu i komunizmus a súčasne vyzdvihol nemecký národný socializmus, ktorý v priamej dobovej konfrontácii s demokraciou podľa jeho slov zvíťazil. (…) Pri polemike s Tukom prezident a predseda HSĽS Tiso vyzdvihoval zjednocujúcu funkciu strany vo vzťahu k národu i štátu. (…) Naznačil spôsob prehĺbenia totalitného charakteru režimu – vytvoriť ‘uzavretý kruh nielen ideologický, ale I prakticko politický, z ktorého žiaden jednotlivec ani ideovo ani prakticky nemôže vybočiť’. Ďalej navrhoval zlúčiť stranícky a štátny aparát.” Pekár, M. (2014). Štátna ideológia a jej vplyv na character režimu. In Fiamová, Martina, Hlavinka, Ján, Schvarc, Michal a kol., Slovenský štát 1939 – 1945: Predstavy a reality. Bratislava: Historický ústav SAV, 2014, s. 137-152.

[26] Snyder, T. (2015). Čierna zem. Bratislava: Premedia.

[27] Supra poznámka č. 11

[28] Ibid.

[29] Ibid.

[30] Ibid.

[31] Supra poznámka č. 26, s. 316

[32] Pozri napr. Stephan, W.G., Diaz-Loving, R., Duran, A. (2000). Integrated Threat Theory and Intercultural Attitudes: Mexico and the United States. Journal of Cross-Cultural Psychology, 31(2), 240-249.

[33] Tóda, M. (2015). ‚Timothy Snyder: Odmietanie utečencov je o vašom narcizme.‘ Denník N, 25.10.2015, dostupné na: https://dennikn.sk/277764/timothy-snyder-odmietanie-utecencov-vasom-narcisizme/

[34] Supra poznámka č. 26.

[35] Vašečka, M., Jurásková, M., Kriglerová, E., Puliš, P., Rybová, J. (2002). Rómske hlasy. Rómovia a ich politická participácia v transformačnom období. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky.

[36] Nagyová, S. (2015). ‘Ďalšia petícia proti domu pre týrané ženy.’  Pravda, 15.10.2015, dostupné na http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/333178-dalsia-peticia-proti-domu-pre-tyrane-zeny/

[37] Supra poznámka č. 11

[38]  Tento mýtus posilňuje aj premiér SR, naposledy na tlačovej konferencii 7.1.2016, dostupné na: http://www.ta3.com/clanok/1075870/tb-r-fica-o-sprisnenej-migracnej-politike.html

[39] Tieto vyjadrenia primátora Traiskirchenu zazneli na výmennom stretnutí pre vytvorenie sietí z názvom „Útek do Európy. Humanitárna pomoc a trvalá integrácia. Cezhraničná civilná a komunálno-politická spolupráca ako spôsob riešenia?“, ktoré 12.11.2015 v Bratislave organizovala Friedrich Ebert Stiftung.

3/ Protipól k strachu: občianske aktivity na pomoc utečencom

Ivana Rapošová a  Tina Gažovičová

V roku 2015 vstúpilo do Európy vyše 1 000 000 migrantov z Afriky a Blízkeho východu.[1] Najväčšie percento migrantov tvorili utečenci zo Sýrie, Afganistanu a Iraku, teda krajín, kde už niekoľko rokov prebieha vojnový konflikt.[2] Oproti uplynulým rokom sa tak v mnohých európskych štátoch výrazne zvýšil počet žiadostí o azyl.[3] V slovenskom verejnom priestore sa v súvislosti s touto situáciou zaužíval pojem “utečenecká kríza”. Správy o utečencoch na Slovensku boli často zveličené, selektívne a využívali emočne zafarbené slová ako “kríza”, “hrozba”, “kriminalita”, “bezpečnosť Slovenska”, “islamizácia”, “radikalizmus”, a pod.[4] Vyvolali tak vlnu strachu a na slovenskú spoločnosť pôsobili značne polarizujúco.

Vláda SR sa k prijímaniu utečencov a poskytovaniu pomoci postavila prevažne negatívne (pozri text Eleny G. Kriglerovej a Aleny Chudžíkovej[5]). Tento negatívny postoj však nebol zdieľaný naprieč celou spoločnosťou. V protiklade k nemu vznikla rada občianskych aktivít, ktorých cieľom bola nielen konkrétna pomoc potrebným, ale aj vyjadrenie podpory takým politickým riešeniam, ktorých cieľom je prijímanie utečencov na Slovensko. Práve týmto iniciatívam neziskových organizácií i jednotlivcov sa venuje tento text. Považujeme ich za významný protipól k „sekuritizácii migrantov“ zo strany vlády, teda k prezentovaniu príchodu utečencov primárne ako bezpečnostného rizika bez ohľadu na ich humanitárne potreby. 

Postoje k utečencom

Z doteraz realizovaných výskumov verejnej mienky je zrejmé, že väčšina občanov Slovenska má z utečencov skôr strach a nepodporuje ich príchod na Slovensku. Podobne ako vo vzťahu k menšinám, ktoré žijú na Slovensku, aj pri utečencoch slovenská spoločnosť vykazuje vysokú mieru strachu z “neznámych” a “cudzích” národností či kultúr. Podľa prieskumov verejnej mienky väčšina Slovákov nesúhlasí s tým, aby Slovensko prijalo utečencov (vo dvoch reprezentatívnych výskumoch sa tak vyjadrilo raz 56%[6] a raz 70%[7] opýtaných). S tým, aby ich Slovensko prijalo, súhlasilo v jednotlivých výskumoch 18%[8] alebo 23%[9] slovenskej populácie. Zároveň sa vo výskumoch väčšina ľudí vyjadrila, že nemá dostatok informácií o aktuálnej situácii. Vo výskume realizovanom v septembri 2015 len 16% populácie uviedlo, že považujú svoju informovanosť o situácii utečencov za dostačujúcu a získaniu informácií venovali vlastné úsilie. 47% populácie je naopak o situácii informovaných len zbežne a väčšinu informácií získava zo slovenských médií. 16% populácie nemá informácie skoro žiadne a v téme sa neorientuje.[10] Z uvedených dát vyplýva potreba lepšej informovanosti verejnosti. O to viac vzrastá význam nestranného informovania a verejnej diskusie. Domnievame sa, že v tomto smere mohli opisované občianske iniciatívy ku kultivácii diskusie výrazne prispieť.

Občianske iniciatívy na Slovensku

Jednou z prvých občianskych iniciatív, ktoré sa objavili vo verejnom priestore, bola kampaň „Kto pomôže“ spustená v máji 2015. Jej cieľom bolo vyzvať vládu SR, aby prijala 100 rodín zo Sýrie a Iraku. Iniciátorom kampane bola Spoločnosť Ladislava Hanusa. Napriek tomu, že sa jedná o kresťanskú organizáciu, podarilo sa jej spojiť občiansku spoločnosť naprieč spektrom náboženskej príslušnosti a kampaň podporili mnohé organizácie a osobnosti, ktoré nemajú náboženskú profiláciu, medzi inými aj CVEK. Kampaň „Kto pomôže“ si dala za cieľ nájsť 1 000 dobrovoľníkov, ktorí by radi pomáhali pri integrácii utečencov na Slovensku. V priebehu niekoľkých mesiacov sa k nej prihlásilo vyše 2 000 jednotlivcov a rodín so záujmom pomáhať. Spomedzi nich 166 dobrovoľníkov ponúklo ubytovanie, 383 ľudí vyjadrilo ochotu finančne prispievať utečencom na nájom a 847 ľudí ponúklo svoj čas na to, aby ich učili po slovensky.[11]

Ďalšia iniciatíva nesie názov “Stredozemné more je aj „naše more“” a spustila ju Liga za ľudské práva pri príležitosti Svetového dňa utečencov. V rámci tejto iniciatívy vznikol otvorený list adresovaný predsedovi vlády Slovenskej Republiky, v ktorom 38 mimovládnych organizácií spolu s viacerými osobnosťami verejného života žiada vládu, aby aktívnejšie pristúpila k riešeniu humanitárnej krízy spojenej s narastajúcim počtom utečencov. Konkrétne požiadavky sú smerované hlavne k vyjadreniu solidarity s utečencami a otvorenosti k prijatiu tých najzraniteľnejších, k aktívnejšej pomoci Slovenska v tranzitných krajinách, ako aj k presadzovaniu takých politických riešení, ktoré uľahčia príchod utečencov do Európy legálnou cestou.[12]

Najrozsiahlejšou iniciatívou sa stala Výzva k ľudskosti, ktorá vznikla v auguste 2015. Iniciátori výzvy si ako logo zvolili symbol srdca a dlane a symbolicky tak podčiarkli svoj morálny apel na ľudskosť a solidaritu v spoločnosti. Výzvu svojím podpisom podporilo takmer 12 000 ľudí, medzi inými aj niekoľko známych osobností. Z verejných činiteľov ju podporil aj prezident Andrej Kiska, či ombudsmanka Jana Dubovcová, ktorá iniciátorom Výzvy odovzdala aj ocenenie za prínos v oblasti ochrany základných ľudských práv v uplynulom roku. Výzva vznikla ako reakcia na tragickú smrť 71 utečencov zo Sýrie, ktorí sa koncom augusta udusili v zamknutej dodávke v Rakúsku, neďaleko slovenských hraníc. Píše sa v nej: „Vyzývame vládu SR, aby ihneď podnikla kroky, ktoré pomôžu zmierniť bremeno krajín, ktoré sú najviac vystavené utečeneckej vlne a zmiernila utrpenie utečencov. Stovky jednotlivcov a komunít dobrovoľne ponúklo pomoc. Práve títo ľudia môžu byť kostrou našej pomoci. Preto by vláda s nimi mala ihneď nadviazať komunikáciu a ponúknuť čo najväčšiu možnú podporu.“[13] Výzva sa tak vo svojej podstate priamo opiera o infraštruktúru, ktorú vytvorili samotní občania, a žiada vládu o jej podporu. Hlavnou formou mobilizácie sa stal Facebook a webové stránky iniciatívy, kde sa zhromažďovali informácie o možnostiach humanitárnej pomoci, teda prevažne o materiálnych a finančných zbierkach, a kritické komentáre k vyjadreniam vo verejnom priestore. V septembri 2015 sa taktiež konal koncert Výzva k ľudskosti, ktorý priviedol do ulíc Bratislavy približne 1 000 jednotlivcov. Koncert reagoval na súbežne prebiehajúci pochod proti islamizácii. Podobne ako iniciatíva Kto pomôže, Výzva k ľudskosti prepojila organizácie, inštitúcie i jednotlivcov z rôznych sfér a predložila jasne formované požiadavky vláde SR.

Občianska spoločnosť a cirkevné združenia od leta kontinuálne organizujú materiálne a finančné zbierky na pomoc utečencom v Európe. Napríklad organizácia Človek v ohrození spustila finančnú zbierku na konci augusta a v priebehu troch mesiacov vyzbierali vyše 46 000 EUR.[14] Slovenská katolícka charita ku koncu septembra 2015 vyzbierala vyše 12 500 EUR pre utečencov v zahraničí a 5 800 EUR pre integráciu utečencov na Slovensku.[15] Zároveň sa pravidelne konajú materiálne zbierky. V rámci iba jednej z nich dobrovoľníci koncom novembra odovzdali 1300 kg oblečenia a inej pomoci pre rakúsku organizáciu Samariter Hilfe a utečenecké zariadenia v Rakúsku.[16] Významnú úlohu v občianskej mobilizácii zohrali sociálne siete. Cez stránky na Facebooku koordinujú stovky ľudí zber materiálnej pomoci a distribúciu vecí dobrovoľníkom, ktorí pomáhajú utečencom v teréne v rôznych krajinách Európy. Napríklad v uzavretej skupine Refugee Crisis Bratislava Volunteers sa združuje vyše 1 000 ľudí.

Sociálne média zároveň zohrali aj významnú symbolickú úlohu. Vizuálne symboly kampaní na pomoc utečencom ako Výzva k ľudskosti, či Refugees welcome umožnili vyjadriť solidaritu a morálny apel vo virtuálnom svete. Napriek tomu, že v tomto smere nie je možné hovoriť o občianskom aktivizme v pravom zmysle slova, v dobe, keď verejnej debate dominuje proti-utečenecká rétorika, aj takéto vyjadrenie solidarity vytvára protipól k diskurzu vylúčenia a otvára priestor pre verejnú diskusiu.

Mnohé organizácie, ale aj jednotlivci, cestovali pomáhať utečencom priamo na miesta, kde títo čakali na možnosť vstupu do EÚ. Ešte v lete viacerí obyvatelia a obyvateľky Slovenska pomáhali utečencom, ktorí na vlakovej stanici Budapešt Keleti čakali na možnosť cesty do Nemecka a iných krajín, alebo ich vozili na maďarsko-rakúske hranice. Po tom, ako Maďarsko zatvorilo svoje južné hranice, tímy dobrovoľníkov sa začali organizovať prevažne na srbských hraniciach. Viacerí dobrovoľníci aj cez médiá verejnosti sprostredkovali svoje osobné skúsenosti s utečencami a informovali o ich aktuálnej životnej situácii (napr. Viera Dubačová, Vladimír Krčméry, Zuzana Kizáková a ďalší[17]).

Do organizovania pomoci sa zapojili aj časti občianskej spoločnosti, ktoré bežne nie sú aktívne v charitatívnych projektoch. Ukážkou toho je originálna iniciatíva „Domov na mame“, ktorá spočíva v šití nosičov, ktoré utečeneckým rodinám pomáhajú nosiť malé deti. Iniciátorom projektu je združenie Slovak Fashion Council, o.z. a do tvorby nosičov sa zapojili aj materské centrá po celom Slovensku.[18]

Dobrovoľnícka pomoc sa realizovala aj v Gabčíkove, kde slovenská vláda ubytovala vyše 400 žiadateľov o azyl zo Sýrie, ktorí čakajú na spracovanie ich žiadosti o azyl v Rakúsku. Dobrovoľníci tam okrem iného postavili kolotoč pre deti utečencov, ktorý im mal spríjemniť chvíle čakania. Týmto aktom sa okrem iného snažili upozorniť na fakt, že v skupinách utečencov sú aj deti, ktoré sú celou situáciou značne traumatizované.[19]

Špecifickú pozíciu medzi občianskymi iniciatívami mali protestné zhromaždenia a pochody. Tie sa stali nástrojom vyjadrenia oboch spektier postojov – anti-solidárnych využívajúcich diskurz vylúčenia, ako aj solidárnych volajúcich po väčšej otvorenosti Slovenska voči rozmanitosti a spolupatričnosti s utečencami. V Bratislave, Malackách a Košiciach prebehli v septembri a októbri protesty s názvom Pochod proti islamizácii Európy. Organizátormi pochodov boli združenia a politické strany hlásiace sa k radikálnemu nacionalizmu, medzi inými Ľudová strana naše Slovensko.[20] V Bratislave aj Košiciach vyvolali protesty odpoveď zo strany občianskych aktivistov. Kým v Bratislave iniciátori Výzvy k ľudskosti reagovali na pochod organizáciou vlastného podujatia[21], v Košiciach hnutie Otvorené Košice ohlásilo, že za každých 100 metrov, ktoré protestujúci proti imigrantom prejdú, darujú na humanitárnu pomoc 40 EUR.[22]

Rôzne podoby občianskeho aktivizmu na Slovensku

Občianske iniciatívy, ktoré sa na Slovensku objavili v reakcii na negatívne postoje voči utečencom, môžeme rozdeliť na tri základné typy. Do prvej kategórie spadajú aktivity, ktorých cieľom je podporiť prijímanie utečencov do krajiny a dohliadnuť na dodržiavanie ich práv, pokiaľ už sa na území štátu nachádzajú. Tieto môžeme označiť za viac politické, nakoľko sú namierené predovšetkým na vládnych činiteľov a využívajú prvky advokácie. Do tejto kategórie patrí predovšetkým Výzva k ľudskosti a iniciatíva Kto pomôže.

Druhým typom sú aktivity zamerané na poskytnutie humanitárnej pomoci utečencom tam, kde sa práve nachádzajú, teda prevažne za hranicami Slovenska. Práve na tomto fronte sme zaznamenali za posledné mesiace výrazný nárast občianskej angažovanosti, ktorá presahovala tradične inštitucionalizované formy humanitárnej pomoci (napr. posielanie spoplatnených SMS humanitárnym organizáciám, zbierky šatstva, apod.) a priniesla viac aktívne formy angažovanosti (napr. vo forme priamych výjazdov dobrovoľníkov za hranice do utečeneckých táborov), či inovatívne formy podpory (napr. šitie nosičov pre deti v rámci iniciatívy “Domov na mame”).

Tretím typom sú tzv. reaktívne občianske aktivity, ktorých cieľom je predovšetkým reagovať na iniciatívy presadzujúce myšlienky extrémneho nacionalizmu, rasizmu a xenofóbie vo verejnom priestore. Sem môžeme zaradiť koncert Výzvy k ľudskosti alebo iniciatívu komunity Otvorené Košice.

Pochopiteľne, vyššie zmienené delenie je skôr analytické a nie je možné ho jednoznačne dodržať. Aj humanitárni pracovníci často zdôrazňovali potrebu pomáhať utečencom tým, že sa budú občania aktívnejšie zasadzovať o väčšiu otvorenosť Slovenska k ich prijatiu. Zároveň, jedna z najväčších kampaní, ktorá na Slovensku vznikla – Výzva k ľudskosti – funkčne prepojila tak humanitárnu pomoc na mieste, ako aj apel na politické strany a reakciu na pochod pravicových extrémistov centrom Bratislavy.

Záver

Vláda Róberta Fica konzistentne prejavuje striktne negatívny postoj k prijímaniu utečencov na Slovensko a posilňuje u ľudí pocit ohrozenia namiesto prejavov solidarity. Väčšinová verejná mienka je k prijímaniu utečencov tiež naladená negatívne a pod vplyvom sekuritizácie migrantov sa tento postoj ešte viac utvrdzuje. Zároveň sa však v spoločnosti vytvorila aj silná odozva občianskej spoločnosti, ktorá apeluje na pomoc a prijatie utečencov. Táto situácia dokazuje, že obyvatelia Slovenska v otázke prístupu k utečencom nie sú jednotní. Celkovo je možné zhodnotiť, že došlo k silnej polarizácii spoločnosti na dva tábory. Pritom sa neraz diskusia v spoločnosti, ale aj na úrovni najvyšších predstaviteľov štátu, zvrhávala na vzájomné osočovanie a odsudzovanie ľudí s opačným názorom, čím sa mnohokrát znemožnila zmysluplná debata.

V predloženom texte sme popísali iniciatívy občianskych združení a jednotlivcov, ktoré smerovali k prejavom solidarity s utečencami. Analyticky sme ich rozdelili  na tri typy. Prvý typ aktivít má za cieľ podporiť prijímanie utečencov na Slovensko a vytvoriť tlak na ústavných predstaviteľov štátu, aby zmenili svoju politiku. Druhý typ aktivít je zameraný na humanitárnu pomoc utečencom tam, kde sa nachádzajú, teda v súčasnosti prevažne v iných európskych štátoch. Za tretí typ sme označili tzv. reaktívne občianske aktivity, ktoré v reakcii na proti-utečenecké postoje prejavovali myšlienky solidarity vo verejnom priestore. Všetky tieto aktivity dokazujú, že mnoho ľudí na Slovensku sa symbolicky aj svojimi činmi hlási k hodnotám solidarity a ľudskosti a vytvárajú tak protiváhu k postojom vládnucich politikov aj väčšiny obyvateľstva. Otázkou však zostáva, nakoľko toto občianske podhubie dokáže reálne formovať postoje verejnosti a primäť politickú reprezentáciu k špecifickým krokom. Ako sa zatiaľ ukazuje, táto schopnosť je značne limitovaná.

 

Protipol k strachu

 

[1] Situation Report of 31st December 2015, Europe/Mediterranean Migration Response, Internation Organization for Migration, dostupné na: http://doe.iom.int/docs/Europe%20Med%20Migration%20Response_Sitrep%2011%20-%2031%20Dec%202015_FINAL.pdf

[2] International Organization for Migration (IOM). Oficiálne webové stránky, dostupné na: http://www.iom.int/news/iom-counts-latest-mediterranean-arrivals-2016-german-2015-asylum-statistics

[3] Eurostat. Asylum Quaterly Report, dostupné na: http://ec.europa.eu/eurostat/statistics-explained/index.php/Asylum_quarterly_report

[4] Podrobnejšie sa zavádzaniu v médiách a verejných vyhláseniach venoval napríklad Demagóg.sk.

Demagóg.sk, “Argumentačný boj o utečeneckej kríze.” 20.10.2015, dostupné na: http://www.demagog.sk/diskusie/544/argumentacny-boj-o-uteceneckej-krize

[5] Kriglerová, E.G., Chudžíková, A. (2016). Utečenci nám nastavujú zrkadlo: akou krajinou chceme byť? Menšinová politika na Slovensku 1(1).

[6] Reprezentatívny výskum verejnej mienky realizovaný pre iniciatívu Výzva k ľudskosti v septembri 2015. Dubéci, M., Urbániková, M., “Výzva k ľudskosti. Postoje slovenskej verejnosti k utečencom.” 16.9.2015, dostupné na: http://www.slideshare.net/mdubeci1/analytick-sprva 

[7] Výsledok prieskumu agentúry Polis Slovakia pre agentúru SITA, ktorý robila od 8. do 14. júna na vzorke 1 469 respondentov. Otázka znela: “Ste za to, aby Slovensko prijalo utečencov z Blízkeho východu a severnej Afriky na základe kvót, ktoré navrhuje Európska únia?” Dostupné na:

http://www.sita.sk/sk/blog/2015/06/prieskum-slovensko-by-nemalo-prijat-utecencov/

[8] Výskum Výzva k ľudskosti, supra poznámka č. 6

[9] Výskum Polis Slovakia, supra poznámka č. 7

[10] Výskum Výzva k ľudskosti, supra poznámka č. 6

[11] Rábara, P. (2015). ‚Ponúkajú vlastné byty, doučovanie slovenčiny či prácu.‘ Postoj.sk, 30.11.2015, dostupné na:

https://www.postoj.sk/6906/ponukaju-vlastne-byty-doucovanie-slovenciny-ci-pracu

[12] Liga za ľudské práva. „Stredozemné more je aj ‚naše more‘: Iniciatíva ku Svetovému dňu utečencov.“ 16.6.2015, dostupné na: http://www.hrl.sk/aktuality/stredozemne-more-je-aj-nase-more-iniciativa-ku-svetovemu-dnu-utecencov

[13] Iniciatíva Výzva k ľudskosti. Oficiálne webové stránky, dostupné na: http://www.vyzvakludskosti.sk/

[14] OZ Človek v ohrození. “Pomáhame ľuďom na úteku”. 24.11.2015, dostupné na: http://www.clovekvohrozeni.sk/sk/spravy/aktualne/1573-clovek-v-ohrozeni-vyhlasuje-zbierku-na-pomoc-ludom-na-uteku#zbierka

[15] Slovenská katolícka charita. Oficiálne webové stránky, dostupné na: http://www.charita.sk/pomoc-utecencom/zbierka.php

[16] Informácia od Adama Nováka zverejnená na Facebookovej stránke Refugee Crisis Bratislava Volunteers #refugeeswelcome dňa 25.11.2015, dostupné na: https://www.facebook.com/groups/482021958631972/?ref=ts&fref=ts 

[17] Sivý, R. (2015). ‚Slovenka chodí na hranice pomáhať utečencom: Z ľudí robíme divú zver a pozeráme sa na nich.‘ Aktuality.sk, 21.10.2015, dostupné na: http://www.aktuality.sk/clanok/306620/slovenka-chodi-na-hranice-pomahat-utecencom-z-ludi-robime-divu-zver-a-pozerame-sa-na-nich/

Horák, O. (2015). ‚Profesor Krčméry hlási z hraníc, že utečenci sú zdraví ako my.‘ Dennik N, 8.10.2015, dostupné na: https://dennikn.sk/261622/utecenci-nam-ukazali-ze-este-nedozreli-hovori-slovensky-lekar/

Suchá, J. (2015). ‚Zuzana Kizáková: Pomoc druhým mi zmenila život.‘ Zena.sme.sk, 7.12.2015, dostupné na: http://zena.sme.sk/c/8094187/zuzana-kizakova-pomoc-druhym-mi-zmenila-zivot.html

[18] Domov na mame. Oficiálne webové stránky, dostupné na: http://domovnamame.sk

[19] Noviny.sk. ‚Prekvapenie pre deti migrantov v Gabčíkove: Kolotoč a cukrová vata.‘ Dostupné na

http://www.noviny.sk/c/zahranicie/prekvapenie-pre-deti-migrantov-v-gabcikove-kolotoc-a-cukrova-vata

[20] Ľudová strana naše Slovensko. “Podporili sme košický protest proti islamizácii Európy a príchodu imigrantov na Slovensko!”. 22.10.2015, dostupné na:

http://www.naseslovensko.net/nasa-praca/podporili-sme-kosicky-protest-proti-islamizacii-europy-a-prichodu-imigrantov-na-slovensko/

[21] Kyseľ, T. (2015). ‚Výzva k ľudskosti zatienila extrémistov, Kotleba na pochod neprišiel.‘ Aktuality.sk., 12.9.2015, dostupné na:

http://www.aktuality.sk/clanok/303973/v-bratislave-dnes-budu-protestovat-proti-islamizacii-aj-vyzyvat-k-ludskosti/

[22] Sita (2015). ‚Protest proti islamizácii v Košiciach prebehol bez incidentov.‘ 17.10.2015, dostupné na:

http://spravy.pravda.sk/regiony/clanok/371035-protest-proti-islamizacii-v-kosiciach-prebehol-bez-incidentov/

4/ Hľadanie domova v labyrinte: integračné služby pre ľudí s medzinárodnou ochranou na Slovensku

Miroslava Hlinčíková a Martina Sekulová

Štátne programy zamerané na integráciu utečencov sa v rámci krajín Európskej únie líšia od úplne centralizovaných a štátom sponzorovaných programov k takým, ktoré poskytujú iba minimálnu a decentralizovanú asistenciu.[1] Opatrenia týkajúce sa funkčného aspektu integrácie, resp. usadenia sa ľudí s medzinárodnou ochranou[2] v prijímajúcej spoločnosti, zahŕňajú politiky a programy, ktoré im zabezpečujú prístup k práci, rekvalifikácii a vzdelávaniu, prístup k zdravotným a sociálnym službám, prístup k psychologickým službám a ku kurzom sociokultúrnej orientácie. Úroveň a charakter týchto služieb vyplýva z prístupu štátu ku všeobecnému sociálnemu systému, čo ovplyvňuje aj verejnú politiku integrácie ľudí s azylom a doplnkovou ochranou. To, ako je štátny program asistencie utečencom pri ich integrácii nastavený, hrá dôležitú úlohu pri tom, ako sa následne ďalej bude vyvíjať život ľudí s medzinárodnou ochranou v prijímajúcej krajine. Na začiatku života v novej krajine je poskytnutie služieb a podpory pre túto zraniteľnú skupinu kľúčové.

Pokiaľ krajina medzinárodnú ochranu utečencom poskytne, je zároveň jej záväzkom ich pri začleňovaní do spoločnosti podporovať. Dobre nastavená integračná podpora totiž pomáha dorovnať štartovaciu čiaru, z ktorej ľudia s medzinárodnou ochranou začínajú dlhú cestu integrácie v prijímajúcej spoločnosti. Ľudia s azylom alebo doplnkovou ochranou boli nútení opustiť svoje domovy pod hrozbou straty života, krutého či neľudského zaobchádzania a ďalších problémov, ktorým čelili v krajine pôvodu. Mnohí z nich si so sebou nesú psychické traumy z minulosti a  nezriedka je pre nich náročné začať nový život. Následne čelia viacerým bariéram, ktoré sú spojené najmä s tým, že nepoznajú jazyk väčšinovej spoločnosti, sú z rozdielneho kultúrneho zázemia a nemajú žiadne (resp. minimálne) podporné sociálne siete či kapitál. V tomto kontexte je pre nich kľúčová systematická podpora štátom vytvoreného integračného programu, resp. integračných služieb.

Pluralita názorov

Aby sme zistili, ako v praxi fungujú štátom poskytované integračné služby, rozhodli sme sa realizovať výskumný projekt zameraný na integráciu ľudí s medzinárodnou ochranou. V období od septembra 2014 do júna 2015 sme uskutočnili kvalitatívny výskum v rozličných lokalitách na Slovensku. Vo výskume sme zamerali pozornosť na to, ako sa štátom nastavené pravidlá a integračné služby odrážajú v životoch utečencov. Našim hlavným úmyslom bolo navrhnúť odporúčania pre systémovú zmenu tak, aby sa situácia ľudí s medzinárodnou ochranou na Slovensku zlepšila. Aj z tohto hľadiska sme sa snažili vo výskume zohľadniť pluralitu aktérov a rozhovory sme realizovali s expertmi zo štátneho sektora (Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky[3]), servisnými mimovládnymi organizáciami[4], ktoré s ľuďmi s medzinárodnou ochranou v rozličných kontextoch spolupracujú, a v neposlednom rade s ľuďmi s udelenou medzinárodnou ochranou na Slovensku.[5] Výstupom výskumného projektu je publikácia Integrácia ľudí s medzinárodnou ochranou na Slovensku: Hľadanie východísk.[6]

Integračné služby: asymetria a diskontinuita

Integračné služby sú ľuďom s medzinárodnou ochranou poskytované prostredníctvom mimovládnych servisných organizácií pod gesciou Migračného úradu MV SR.[7] Integračné služby tak poskytujú pracovníci a pracovníčky servisných organizácií, ktoré pre utečencov administrujú finančný príspevok a zabezpečujú rozličné druhy poradenstva a služieb (sociálna práca, pracovné a psychologické poradenstvo, jazykové vzdelávanie, voľnočasové aktivity).

Fakt, že zodpovednosť za integráciu je prenesená do veľkej miery zo štátu na mimovládne organizácie, ovplyvňuje profesionalitu, kvalitu i rozsah služieb, ktoré ľudia s medzinárodnou ochranou na Slovensku dostávajú. Servisné organizácie okrem potrebnej sociálnej práce zabezpečujú utečencom aj asistenciu pri komunikácii s úradmi alebo inými inštitúciami. Súčasne sú zodpovedné za vyplácanie finančného integračného príspevku a jeho administráciu, čím sa často dostávajú do ambivalentnej úlohy vo vzťahu ku klientom. Na jednej strane sa tak v kontexte sociálnej práce snažia s klientmi vytvoriť vzájomnú dôveru, na druhej strane sú však zodpovední za vyplácanie finančného príspevku a prípadné udeľovanie sankcií, čo túto dôveru a vzťah narúša.

V súčasnom nastavení chýba mechanizmus zabezpečenia primeranej, akreditovanej a na celom Slovensku rovnakej podoby integračných služieb – či už hovoríme o jazykových kurzoch a vzdelávaní, kultúrnej a sociálnej integrácii alebo o právnom poradenstve. Štát presúva pomerne veľkú časť úloh na mimovládne organizácie. V tomto ohľade sú ich personálne i finančné kapacity nedostatočné. Zároveň absentujú vhodné doplňujúce opatrenia na skvalitnenie poskytovaných služieb – mechanizmus doplnkového vzdelávania pre pracovníkov a pracovníčky týchto organizácií a výmena skúseností prostredníctvom pobytov v zahraničí  a na pracovných seminároch a konferenciách.

Keďže sú servisné organizácie vyberané na pomerne krátkodobej projektovej báze, dochádza k zmenám organizácií, ktoré sprostredkovávajú integračné služby utečencom. Táto obmena má svoje negatíva v podobe diskontinuity expertízy a znižovania profesionality poskytovaných služieb. Keďže ide o prácu so zraniteľnou skupinou ľudí, ktorí majú za sebou často ťažké životné skúsenosti, je zvykanie si na nových pracovníkov, na novú organizáciu náročné: opätovné budovanie si dôvery, zdieľanie svojho traumatického príbehu a prispôsobenie sa ďalšiemu spôsobu práce novej organizácie. Pocity neistoty v rozhovoroch reflektovali utečenci, ale i pracovníci servisných organizácií, podľa ktorých diskontinuita integračných programov nevplýva dobre na integráciu klientov.

Prierezové výzvy a problémy

Medzi zásadné problémy, ktorým po udelení medzinárodnej ochrany utečenci na Slovensku čelia, patrí napríklad bývanie, zamestnanie, potreba intenzívnejšej sociálnej práce, prístup k sociálnemu zabezpečeniu (najmä u ľudí v dôchodkovom veku) a zdravotnej starostlivosti a otázka vzdelávania.

Bývanie a zamestnanie sú navzájom úzko prepojené a mnohými aktérmi považované za problematické. Vzhľadom na všeobecný nedostatok nájomného bývania na Slovensku, sa bytové jednotky často nachádzajú v lokalitách s vysokou mierou nezamestnanosti alebo na okraji väčších miest, čo nevplýva pozitívne na schopnosť utečencov zamestnať sa a sociálne sa integrovať.

Súčasný integračný program priznáva utečencom finančný príspevok na bývanie a život na šesť mesiacov. Náš výskum ukázal, že vo väčšine prípadov je toto obdobie prikrátke na osamostatnenie sa, t. j. zaistenie si vlastného ubytovania, zamestnania, naučenie sa jazyka a celkové zorientovanie sa v kultúre a spoločnosti.

Jedna z východiskových oblastí integrácie je i dimenzia vzdelávania – a to najmä výučby slovenského jazyka. Povinné kurzy slovenčiny sa podľa expertov ukazujú ako prínosné. Z hľadiska kvality a kvantity jazykového vzdelávania by však bolo potrebné navýšiť počet hodín slovenčiny a preniesť zodpovednosť jazykového vzdelávania na akreditované školy, ktoré by mohli zabezpečiť aj špecifickejší prístup k jednotlivým participantom na kurze (vzhľadom na vek, úroveň jazyka, čas kurzu atď.).

Neoddeliteľnou súčasťou integračného procesu je aj komunikácia s majoritnou spoločnosťou. Prierezovo cez mnoho oblastí v našom výskume prechádzali negatívne dôsledky nízkeho povedomia o utečencoch, o ľudských právach a pretrvávajúce negatívne stereotypy a predsudky voči migrantom v spoločnosti. Interkultúrne vzdelávanie majoritnej populácie a kvalifikovaná verejná diskusia o téme utečencov je v slovenskej spoločnosti veľmi žiaduca.

Nový integračný program?

Migračný úrad MV SR v súčasnosti pripravuje nový integračný program[8] určený pre ľudí s medzinárodnou ochranou. Aký bude, závisí najmä od schopností a možností migračného úradu zohľadniť perspektívy rozličných expertov a získať naň dostatočný objem finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Dôležitá bude i možnosť otvoreného dialógu a participácie rôznych aktérov, ktorí sú zapojení do integračných služieb, predovšetkým samotných ľudí s medzinárodnou ochranou žijúcich na Slovensku. Už v blízkej budúcnosti tak uvidíme, aký prístup Slovensko zvolí a do akej miery bude nový integračný program zohľadňovať potreby utečencov.

 

Hľadanie domova v labyrinte 

 

[1] Tento text vychádza z výskumného projektu Inštitútu pre verejné otázky Tajomstvá z denníkov migrantov na okraji: viac inklúzie pre ľudí s medzinárodnou ochranou, ktorý bol podporený z Fondu pre mimovládne organizácie Finančného mechanizmu EHP 2009-2014,  vedeckým projektom Občianske aktivity ako determinant udržateľného rozvoja mesta (etnologický pohľad), VEGA č. 2/0024/14 a občianskym združením VČELÍ DOM.

[2] Ľudia, ktorým bola udelená medzinárodná ochrana, t.j. azyl alebo doplnková ochrana. V texte používame pojmy ľudia s medzinárodnou ochranouutečenci ako synonymá.

[3] O rozhovor sme požiadali aj Oddelenie migrácie a integrácie cudzincov Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktoré je zodpovedné za integráciu cudzincov na Slovensku. Rozhovor nám nebol poskytnutý.

[4] Servisné organizácie je pojem, ktorý sme zaviedli pre potreby analýzy s úmyslom čo najvýstižnejšie pomenovať charakter vzájomného vzťahu, ktorý je medzi mimovládnou organizáciou poskytujúcou integračné služby a klientom týchto služieb, teda utečencom. Zároveň tento pojem označuje aj to, že ide o organizáciu, ktorú vybral a kontrahoval MÚ MV SR spomedzi uchádzačov o poskytovanie integračných služieb pre štát [Hlinčíková, M., Sekulová, M. (2015). Integrácia ľudí s medzinárodnou ochranou na Slovensku: Hľadanie východísk. Bratislava: Inštitút pre verejené otázky, s. 171].

[5] Okrem realizovaných rozhovorov sme s ôsmimi domácnosťami (jednotlivcami aj rodinami) s medzinárodnou ochranou spolupracovali dlhodobejšie prostredníctvom metódy písania denníkov. Osem domácností si počas šiestich mesiacov písalo denník o svojom živote na Slovensku. Následne sme tieto dáta anonymizovali a analyzovali.

[6] Pozri bližšie: http://www.ivo.sk/7775/sk/publikacie/integracia-ludi-s-medzinarodnou-ochranou-na-slovensku-hladanie-vychodisk

[7] V súčasnosti tieto služby na Slovensku poskytuje iba jediná organizácia – Slovenská katolícka charita (v čase nášho výskumu to bolo okrem SKCH aj OZ Marginal).

[8] Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) ako koordinátor EMN na Slovensku v spolupráci s Migračným úradom MV SR zorganizovala v Bratislave 1. 12. 2015 národnú konferenciu EMN na tému Integračné programy pre osoby s medzinárodnou ochranou a expertný stôl na túto tému. Cieľom podujatia bolo prispieť pri príprave integračného programu pre osoby s medzinárodnou ochranou. Pozri bližšie: http://www.emn.sk/sk/aktivity-emn/stretnutia-a-konferencie/243-narodna-konferencia-emn-integracne-programy-pre-osoby-s-medzinarodnou-ochranou-a-expertny-okruhly-stol-emn-bratislava-1-2-decembra-2015.html

5/ Na základe šetrenia výsledkov Európskej komisie sme pripustili existenciu problému segregácie vo vzdelávaní. Zostáva ho riešiť.

Jarmila Lajčáková

V marci minulého roka som navštívila veľmi peknú vidiecku školu postavenú začiatkom 50. rokov minulého storočia. Škola sa pýši históriou, ktorá siaha až do 13. storočia. Inšpekciu v nej údajne vykonal sám Ján Amos Komenský – zakladateľ univerzálneho vzdelávania ešte v 17. storočí. Cynik by asi povedal, že to bola zrejme posledná inšpekcia v tejto škole. 

Keď som navštívila túto školu pred viac ako desiatimi rokmi, zavádzali tam práve „novinku“ – oddelené stravovacie priestory a príbory pre deti (rómske). Základom delenia bolo to, že rómskym deťom obedy preplácala obec z príspevkov odobraných rodičom, ktorí sa, údajne, o svoje deti nestarali. Škola naďalej smutno pripomína Spojené štáty americké 50. rokov, keď boli verejné priestory v školách oddelené pre „bielych“ a „čiernych“ študentov – dva pavilóny, oddelené triedy aj toalety. Donedávna dokonca používala oddelené vchody pre „bielych“ a „čiernych“. Ten pre „čistých a prispôsobivých študentov“ viedol od obce. Zadný bol určený pre „čierne, neprispôsobivé“ rómske deti z osady. Mal zabrániť tomu, aby chodili do školy cez obec. Zadná časť školského dvora bola oplotená ostnatým drôtom. Ten mal zas vraj zabrániť tomu, aby deti z osady preliezali školský plot skôr ako o 7.30 ráno. Na budove školy je logo Európskej únie a nápis, ktorý groteskne informuje, že škola sa zapojila do takmer 25-miliónového národného projektu zavádzania inkluzívneho vzdelávania financovaného z eurofondov. Zavádzaniu inkluzívneho vzdelávania malo už niekoľko rokov napomáhať najmä vzdelávanie učiteľov. 

Takáto a podobná segregácia je zlým riešením nerovností, chudoby a vylúčenia Rómov. Ponižuje rómske deti a rodiny. Vysiela signál, že pre svoj etnický či sociálny pôvod sú jednoducho menej hodnotnými ľuďmi. Segregácia je zlá aj preto, že sa stáva nástrojom prehlbovania nerovností a chudoby tým, že neposkytuje rovné a kvalitné vzdelanie spojené s lepšími šancami na trhu práce v dospelosti. Podkopáva akúkoľvek sociálnu súdržnosť medzi rómskymi a nerómskymi obyvateľmi obce a obe komunity od seba odďaľuje.

Nie je prekvapením, že segregačné praktiky nám dlhodobo vyčítali mnohé ľudsko-právne organizácie. V apríli 2015 sa k nim pridala aj Európska komisia (EK) tým, že začala konanie o porušení rasovej smernice Európskych spoločenstiev. Na rozdiel napríklad od pozorovaní Výboru OSN pre ľudské práva, sa konanie EK môže skončiť súdnym sporom aj s finančnými sankciami. Nástroje „donucovania“, ktoré má EK k dispozícii – najmä vo forme štrukturálnych fondov – sú tiež nezanedbateľným tlakom na zmenu. Konanie EK má rozhodne svoje opodstatnenie. Delenie detí na základe etnicity je na Slovensku skôr pravidlom ako výnimkou. Prípady registruje aj nedávna správa Štátnej školskej inšpekcie.[1]

EK iniciovala konanie proti SR za dva typy porušení rasovej smernice: 1. tým, že je disproporčne vysoké percento rómskych detí vzdelávané v paralelnom špeciálnom školstve a 2. vytláčaním rómskych detí na okraj spoločnosti prostredníctvom rozličných spôsobov v bežných školách (napr. oddelené triedy len pre rómske deti) alebo v školách, ktoré navštevujú len rómske deti.

Konanie o porušení európskych smerníc je „štruktúrovaným dialógom“ s členskou krajinou, ktorého cieľom je zmena jej noriem alebo praxe tak, aby boli v súlade s európskymi smernicami. Takéto konanie sa môže skončiť súdnym sporom pred Európskym súdnym dvorom. Podľa štatistík sa však 85 % prípadov skončí urovnaním skôr, než je súdny spor iniciovaný. Fáze konania o porušení predchádza tzv. pilot – list, v ktorom EK žiada členský štát, aby reagoval na vytýkané nedostatky.[2]

V rámci dlhšieho rozhovoru s učiteľmi v spomínanej škole som porozumela, že pomoc v podstate nepotrebujú. Nemyslia si, že v spôsobe vzdelávania je nejaký problém, pretože „robia všetko, ako majú a najlepšie ako vedia“. A to napriek tomu, že v škole, kde každý rok otvárajú niekoľko nultých a prvých ročníkov, sa len zopár rómskych študentov dostane do deviateho ročníka. Tento pohľad odzrkadľovala aj odpoveď SR na „pilot“, úvodný list z Komisie – takýto problém na Slovensku neexistuje. Všetky naše zákony sú v poriadku. Segregácia je predsa zakázaná.[3] Podľa SR „nemožno súhlasiť ani s tvrdením, že deti a žiaci s rómskou národnosťou sú vytláčaní na okraj spoločnosti. Títo žiaci majú tie isté práva a povinnosti vyplývajúce z vnútroštátnych právnych predpisov a je im poskytovaná rovnocenná výchova a vzdelávanie v školách a v školských zariadeniach“.[4] Tvrdenie o tom, že rómske deti končia v špeciálnych školách z dôvodu svojho sociálneho znevýhodnenia, SR odmietla tiež: „Do špeciálnych škôl alebo tried pre deti s postihnutím nemôže byť prijaté žiadne dieťa na základe zaradenia do kategórie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia.“ [5] Podľa vyjadrenia SR tiež neexistujú žiadne oficiálne dáta, ktoré by segregáciu potvrdzovali.  Slovensko vo svojej reakcii spochybnilo zbery dát Agentúry EÚ pre základné práva (FRA), Rozvojového programu OSN (UNDP), ako aj Kancelárie verejného ochrancu práv. „Štatistické údaje v správach nepovažujeme za relevantné, pretože autori správy nemajú právo získavať a spracúvať osobné údaje žiakov v školách, konkrétne národnosť žiakov, ako aj mentálnu úroveň vrátane výsledkov pedagogicko-psychologickej a špeciálno-pedagogickej diagnostiky.“[6] Spochybnené dáta sú pritom zbierané v rozhovoroch s ľuďmi, ktorí sa považujú za Rómov. 

Ústredným problémom „dialógu“ s EK v štádiu pilotu bolo na strane SR úprimné alebo úmyselné nepochopenie toho, čo je vlastne predmetom vyšetrovania. EK namietala, že SR neporušuje tzv. rasovú smernicu tým, že by úmyselne vytvárala segregačné praktiky. EK neobviňovala SR z priamej diskriminácie. Predmetom vyšetrovania bola nepriama diskriminácia, ktorá má diskriminačné dôsledky pre určité osoby z dôvodu etnicity v dôsledku aplikácie zdanlivo neutrálnych predpisov. Inými slovami nešlo o diskrimináciu, ktorá by bola úmyselne zapríčinená povedzme predpisom, ktorý by prikazoval umiestňovať rómske deti do špeciálnych škôl. EK napádala SR za to, že dôsledkom nastavenia politík a predpisov je segregácia rómskych detí v určitých inštitúciách. Tú potvrdzujú aj dostupné dáta, ktoré získali napríklad FRA, UNDP či Svetová banka (World Bank, WB) a ktoré poukazujú na to, že rómske deti sú disproporčne zastúpené v špeciálnom školstve alebo priestorovo segregované v rámci hlavného vzdelávacieho prúdu.[7]

Slovensko súčasne pomerne nekonzistentne odpovedalo, že problém síce nemáme, ale aj keby sme ho náhodou mali, teda, ak by skutočne bolo v špeciálnych školách disproporčne viac rómskych detí, je to ich vinou, respektíve vinou ich rodičov. Slovenská strana použila neslávny argument o údajnom inbrídingu, opierajúc sa o nereprezentatívnu a viac ako 30 rokov starú štúdiu.[8] Za zmienku stojí, že ani samotná citovaná štúdia neuvádza, že dôsledkom takéhoto správania sú poruchy, na základe ktorých sú rómske deti zaraďované do variantu A špeciálnych škôl. Autori tejto spornej štúdie konštatujú zvýšený výskyt glaukómu a metabolických ochorení spôsobujúcich obezitu.[9]

SR teda vo fáze pilotu nepripustila existenciu problému na strane štátu, a preto neprišla ani s návrhmi riešení, ako ho odstrániť. EK tak následne konštatovala, že je potrebné začať vyšetrovanie, keďže členský štát neuviedol, ako mieni problém napraviť.[10]

Napriek tomu, že ministerstvo školstva dlhodobo popieralo to, že by sme mali problém so segregáciou rómskych detí, iniciovanie šetrenia následne viedlo k zásadnej zmene pozície Slovenska. SR totiž v rámci v tom čase prebiehajúcej novelizácie školského zákona prijala hneď niekoľko opatrení, ktoré by mali problém segregácie riešiť.

Konkrétne ministerstvo školstva presadilo, aby žiak, ktorého špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby vyplývajú výlučne z jeho vývinu v sociálne znevýhodnenom prostredí, nemohol byť prijatý do špeciálneho vzdelávania. Súčasne nariadilo povinnosť zaraďovať deti a žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia do tried s ostatnými deťmi. Okrem toho došlo aj k obmedzeniu zaraďovania žiakov do špecializovanej (vyrovnávacej) triedy maximálne na jeden rok. Poskytovanie príspevku na žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia bude možné iba pre žiakov v bežnej triede. Ministerstvo školstva tiež presadilo posilnenie inšpekčnej činnosti Štátnej školskej inšpekcie pri odhaľovaní segregácie.[11]

Z týchto návrhov najviac cítiť zmeny práve v posilnenej inšpekčnej činnosti. Otázne je, čo bude dôsledkom inšpekčných správ, či budú viesť k postihom takýchto škôl a súčasne k systémovejším zmenám, ako je napríklad presnejší demonštratívny výpočet segregačných praktík v školskom zákone, ktoré by zaiste pomohli pri ich eliminácii. Pozitívnu zmenu môže priniesť aj opatrenie týkajúce sa poskytovania príspevku na žiakov zo SZP iba vtedy, ak sú v bežnej triede. Aj keď sa asi nemožno spoľahnúť na to, že takýto stimul bude postačujúci. Pokiaľ ide o prvé a druhé opatrenie, nejde o nič, čo by zákon neobsahoval už pred novelizáciou. Školský zákon, ako aj platný antidiskriminačný zákon totiž takéto zákazy diskriminácie už obsahovali. Sporné je aj opatrenie týkajúce sa možného zaradenia do špecializovanej triedy na jeden rok. V podstate totiž len „skracuje“ čas segregácie.[12]

Konanie, ktoré zásadne spochybňuje presvedčenie riaditeľov a učiteľov v školách, že segregácia je dobrá alebo nevyhnutná, je napriek tomu dobrou správou pre deti na Slovensku.  Zmeny, ktoré navrhlo ministerstvo školstva boli nie celkom premysleným a už vôbec nie komplexným spôsobom, ako dlhodobo naštartovať elimináciu segregačnej praxe v školách na Slovensku. Sú však dôkazom toho, že ministerstvo školstva pripustilo existenciu problému. To je prvý predpoklad na to, aby sme začali spoločne riešiť tento neľahký a komplexný problém. Súvisí totiž s celkovým nastavením vzdelávania, ako aj kvalitou bývania rómskych detí, zamestnanosti ich rodičov a aj prístupom k zdravotnej starostlivosti. Napokon, slušnou šancou ako procesy konečne naštartovať, je 400 miliónov eur z eurofondov určených na prekonávanie nerovností v postavení Rómov, ktoré začíname čerpať. Verím, že tentoraz ich nepoužijeme tak ako v spomínanej škole, ktorá sa nehanbila ponižujúco deti deliť, a pritom za to „brať“ európske peniaze.

 

Na základe šetrenia výsledkov Európskej komisie sme pripustili existenciu problému segregácie vo vzdelávaní 

 

[1] Pozri Správu Štátnej školskej inšpekcie z júna 2015 dostupnú na: http://www.ssiba.sk/admin/fckeditor/editor/userfiles/file/Dokumenty/SPRAVY/web_UZP_INKL_2014_2015_SR.pdf

[2] Pozri viac informácií o procese napríklad na webovej stránke Európskej komisie na: http://ec.europa.eu/atwork/applying-eu-law/infringements-proceedings/index_en.htm

[3] Vyjadrenie Slovenskej republiky (1) k prípadu č. 7027/14/JUST, Č. sp.: 9965/2014/SVL OAP z 11. decembra 2014.

[4] Ibid. s 2.

[5] Ibid. s. 3.

[6] Ibid. s. 3, 4 a 5.

[7] Letter of formal notice – Infringement No 2015/2025, LN 258 TFEU/cases other than non-communication, napr. s. 2 a s. 6.

[8] Vyjadrenie Slovenskej republiky (1) k prípadu č. 7027/14/JUST, Č. sp.: 9965/2014/SVL OAP z 11. decembra 2014, s. 5.

[9] SR sa opierala o text „Zdravotné problémy rómskeho etnika” uverejnený v Lekárskom obzore 4/2010, ktorý samotný výskum cituje. Text je dostupný tu: http://www.lekarsky.herba.sk/lekarsky-obzor-4-2010/zdravotne-problemy-romskeho-etnika

[10] Letter of formal notice – Infringement No 2015/2025, LN 258 TFEU/cases other than non-communication, napr. s. 6.

[11] Opatrenia boli schválené na júnovej schôdzi parlamentu, pričom ich obsah zverejnilo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR vo svojej tlačovej správe zo dňa 16. júna 2015 s názvom „Zmeny v školskom zákone zlepšia vzdelávanie žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia“ dostupnej na: https://www.minedu.sk/zmeny-v-skolskom-zakone-zlepsia-vzdelavanie-ziakov-zo-socialne-znevyhodneneho-prostredia/

[12] Prehľadne o potenciáloch, ale aj limitoch navrhovaných opatrení píše napríklad Jozef Miškolci v článku  „Opatrenia proti segregácii: premárnená šanca?“ uverejnenom v denníku SME 24. 6. 2015, dostupnom na: http://komentare.sme.sk/c/7878406/opatrenia-proti-segregacii-premarnena-sanca.html  

6/ Akčné plány k Stratégii SR pre integráciu Rómov do roku 2020

Zuzana Balážová

Stratégia[1] bola prijatá v roku 2012 ako potreba riešiť výzvy spojené so sociálnym a spoločenským začleňovaním rómskych komunít. Princípy v nej zadefinované sa mali stať základom politík s cieľom zlepšovať nepriaznivú situáciu Rómov pre využívanie štrukturálnych fondov v programovom období 2014 – 2020. Celé znenie Stratégie je dostupné na webstránke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v sekcii Rómske komunity.

V roku 2015 bola Stratégia aktualizovaná a boli vypracované akčné plány v oblasti vzdelávania, zamestnanosti a zdravia. My sme sa v tejto štúdii zamerali na akčný plán Vzdelávanie, v ktorom je zadefinovaných 15 opatrení spolu s aktivitami, zdrojmi financovania, ako aj výškou odhadovaných nákladov daného rezortu.

Vybrané opatrenia akčného plánu pre oblasť vzdelávania

  • Zvýšiť dostupnosť a reálnu účasť detí z marginalizovaných rómskych komunít (MRK) na predprimárnom vzdelávaní v materských školách

Predprimárne vzdelávanie nepochybne patrí k najdôležitejším fázam zaškoľovania a socializácie. V rámci tohto opatrenia sú zadefinované tri aktivity, pričom dve z nich sú zamerané na finančné podporné mechanizmy. Aktivita s názvom 1.1.1 Rozšíriť kapacity existujúcich materských škôl v obciach s výrazným zastúpením nezaškolených detí z MRK otvára diskusiu, akým spôsobom sa budú rozširovať kapacity existujúcich materských škôl a kde budú geograficky umiestnené. Podľa vyjadrení splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity Petra Polláka na portále Školský servis.sk je ambíciou úradu rozšírenie programu svojpomocnej výstavby, teda aj škôlok. K výstavbe modulových materských škôl však ďalej uviedol: „Nevyhneme sa však tomu, že do týchto materských škôl budú chodiť len rómske deti, keďže tá kapacita predškolských zariadení na Slovensku nie je dostačujúca. Na výstavbu takýchto predškolských zariadení sme dostali výnimku od Európskej komisie.[2] Za pozitívne možno považovať snahu o vytváranie kvalitných inkluzívnych vzdelávacích programov, ktoré by mali zohľadňovať špecifiká detí z MRK. Tieto snahy sú premietnuté do ďalších opatrení v akčnom pláne Vzdelávanie, na ktoré sme sa zamerali nižie v texte.

  • Podporovať vytváranie a poskytovanie variabilných programov ranej starostlivosti a predškolskej prípravy pre rodiny z MRK

Opatrenie vychádza z predchádzajúceho obdobia, v ktorom sa realizovali aktivity na podporu začlenenia čo najvyššieho počtu detí z MRK do materských škôl. Tieto aktivity zahŕňali aj prácu s rodičmi. Na aktivitu 1.3.1 s názvom Podporovať programy ranej starostlivosti zacielené na deti z MRK alebo sociálne znevýhodneného prostredia (SZP) je stanovený rozpočet 11 521 147 €. Uvádzaný termín aktivít 2016-2018 je vzhľadom na náročnosť akýchkoľvek vzdelávacích programov nedostačujúci. V školskom roku 2014/2015 a prvé tri mesiace školského roku 2015/2016  bol realizovaný napríklad Národný projekt inkluzívnej edukácie (PRINED). Cieľom projektu bolo na úrovni materských škôl skvalitniť diagnostický proces zaraďovania detí do primárneho vzdelávania. Na úrovni základných škôl sa vytvoril systém doučovacích hodín, ktorý pomáhal žiakom zlepšiť prospech. Krátke trvanie projektu, teda 13 mesiacov však nie je dostatočný čas na potrebnú systémovú zmenu. Podľa tlačovej správy PRINED zostavenej na základe zistení evaluačnej skupiny po skončení projektu by školy uvítali také systémové zmeny v školstve, ktoré by zabezpečili kontinuitu projektových aktivít. Výsledky hodnotení poskytli dostatok dôkazov a argumentov, že cesta inklúzie má zásadný význam a prináša výsledky.[3]

  • Podporovať realizáciu ucelených výchovno-vzdelávacích programov  pre žiakov z MRK/SZP na úspešné absolvovanie nižšieho sekundárneho vzdelávania počas plnenia povinnej školskej dochádzky

Pri tomto opatrení sa zámerne pozastavujeme. Realizáciou ucelených výchovno-vzdelávacích programov na nižšom stupni sekundárneho vzdelávania sa rozumie také vzdelávanie, v ktorom si žiak dokončí povinnú desaťročnú školskú dochádzku na strednej škole v dvojročnom učebnom odbore. Laicky povedané, sekundárne vzdelávanie nižšieho stupňa je určené predovšetkým pre tých žiakov, ktorí napríklad zakončili deväť rokov školskej dochádzky v siedmom ročníku. Sekundárne vzdelávanie nižšieho stupňa podľa štátneho vzdelávacieho programu ISCED 2C sa uskutočňuje aj na elokovaných pracoviskách stredných odborných škôl.. Aktivita s označením 2.2.2 Podporovať organizáciu vzdelávania na získanie nižšieho sekundárneho vzdelania v dennej alebo externej forme štúdia de facto hovorí o podpore aj elokovaných pracovísk stredných odborných škôl s alokovanou čiastkou 30 480 000 €. Merateľným ukazovateľom tejto aktivity je počet žiakov zapísaných do programov na získanie nižšieho sekundárneho vzdelávania a počet absolventov nižšieho sekundárneho vzdelania. Samozrejme, že očakávané merateľné ukazovatele sú vysoké, keďže elokované pracoviská stredných odborných škôl sa zriaďujú v bezprostrednej blízkosti marginalizovaných rómskych komunít, a teda vyše 90% detí z MRK sa vzdeláva v týchto pracoviskách. A vzdelávajú sa tu nielen žiaci, ktorí ukončili deväť z desiatich rokov povinnej školskej dochádzky v siedmom ročníku základnej školy, ale aj žiaci, ktorí ukončili deviaty ročník s vynikajúcim prospechom.[4] Je veľmi nezodpovedné, ak sa v tomto prípade nezohľadňovali údaje o nezamestnanosti absolventov učebných odborov nižšieho sekundárneho vzdelávania.[5] Štát vynaloží enormné prostriedky na vzdelávanie Rómov v učebných odboroch, ktoré dávajú len minimálnu možnosť uplatnenia na trhu práce. A pri existujúcej diskriminácii na trhu práce je získané nižšie sekundárne vzdelanie len ďalším znevýhodňujúcim aspektom. Ako uviedla Agentúra Európskej únie pre ľudské práva (FRA) vo svojej štúdii, až 49% opýtaných slovenských Rómov uviedlo, že sa pri hľadaní práce stretli s diskrimináciou.[6] Pritom štúdia Svetovej banky poukazuje na skutočnosť, že HDP Slovenska by bol o 3,1 mld. € vyšší, ak by Rómovia mali rovnaké príležitosti zamestnať sa.[7] Získanie zamestnania je pritom jedným z najdôležitejších faktorov sociálno-ekonomického postavenia v spoločnosti. Kvalitatívny výskum elokovaných pracovísk stredných odborných škôl zriadených v blízkosti marginalizovaných rómskych komunít navyše ukázal, ako tento nástroj prehlbuje sociálne vylúčenie Rómov. A v neposlednom rade ostáva skutočnosť, že v akčnom pláne Vzdelávanie je na túto aktivitu zatiaľ vyčlenená najväčšia finančná čiastka.

  • Zvýšiť personálne a odborné kapacity základných škôl na skvalitňovanie výchovy a vzdelávania žiakov z MRK/SZP

Ďalší krok v akčnom pláne je možné označiť za neúplný. Existencia pedagogických asistentov a odborných zamestnancov v školách v zahraničí (napr. v USA a západnej Európe) je realitou už niekoľko desaťročí. U nás sú asistenti učiteľa (pedagogickí asistenti) počas vyučovacieho procesu využívaní skôr ako pomocný administratívny personál, ktorý zabezpečuje disciplínu v triede a počas prestávok na chodbách, dozor v jedálni, kopírovanie textov a chystanie učebných pomôcok pre učiteľa, či  komunikáciu s rodičmi, ak sa jedná  o rómsky hovoriaceho asistenta.[8] Dôvodov takéhoto zaradenia asistentov je viac – buď chýba vôľa učiteľov prijať asistentov ako rovnocenných partnerov alebo pri frontálnom spôsobe výučby nevedia využiť potenciál asistenta. V prípade odborných zamestnancov škôl, akými sú sociálni pedagógovia, školskí psychológovia alebo špeciálni pedagógovia máme praktické skúsenosti z krátkodobého experimentu národného projektu PRINED, kde po dobu 13 mesiacov pôsobili inkluzívne tímy takýchto odborných zamestnancov priamo na zapojených školách. Ich úlohou bolo komunikovať s rodičmi, pomáhať žiakom so špecifickými potrebami či doučovať ich. Pedagógom zase pomáhali napr. pri riešení sociálno-patologických javov v triede. V tomto projekte sa prítomnosť odborných zamestnancov v školách ukázala ako veľmi prínosná a pozitívna. Nielenže prispeli k zlepšeniu študijných výsledkov cieľovej skupiny projektu, ale podporili aj vytváranie inkluzívneho prostredia v komunite.[9]

  • Podporovať plynulý prechod žiakov z MRK/SZP zo základnej na strednú školu

Aktivity obsiahnuté v tomto opatrení považujeme za najdôležitejšie a naprínosnejšie. Peter Dráľ vo svojej publikácii „Vyrovnávame šance“ hovorí, že v prípade mladých ľudí zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia môže byť pohľad rodičov na vzdelávanie ich detí výrazne ovplyvnený ich negatívnymi skúsenosťami so školským systémom a s dlhodobou nezamestnanosťou, ktoré sa odrážajú v tom, vzdelávaniu neprikladajú dôležitosť pre ďalší život.[10] Rodičia často nemajú dôveru vo vzdelávací systém, pretože vo svojom okolí nepoznajú nikoho, komu by lepšie vzdelanie pomohlo napríklad k lepšiemu zamestnaniu, ak vôbec k nejakému. V takýchto prípadoch je úloha výchovného a kariérneho poradcu kľúčová v procese úspešného výberu strednej školy. Výskum, ktorý uskutočnilo Centrum pre výskum etnicity a kultúry (CVEK) v projekte „Presadzovanie rovnakých príležitostí pre Rómov a Rómky prostredníctvom dočasných vyrovnávajúcich opatrení (DVO)“, odhalil, že veľký podiel na výbere strednej školy majú výchovný poradcovia.[11] V pozitívnom zmysle slova môžu žiakov nasmerovať na takú strednú školu, ktorá podporuje ich osobnostný potenciál a snažia sa búrať stereotypy o tom, na čo sú rómski študenti predurčení v profesijnom živote. V negatívnom zmysle sú výchovní poradcovia skôr „predĺženými rukami“ istých stredných odborných škôl, ktoré sú vďaka finančným normatívom schopné prevádzky. Ďalším faktom je, že väčšina výchovných poradcov nereflektuje špecifické prostredie mládeže z marginalizovaných rómskych komunít. Tento aspekt nie je vždy zámernou chybou výchovných poradcov. V mnohých prípadoch práve neexistencia odbornej literatúry je dôvodom stereotypného smerovania rómskej mládeže na určitý typ stredného vzdelania.  Preto si myslíme, že je veľmi dôležité metodicky a odborne skvalitňovať činnosť výchovných poradcov so špecifickým zameraním na žiakov z MRK/SZP (4.1.1).

Aktivita označená ako 4.1.2 Analyzovať možnosti a dopady predĺženia povinnej školskej dochádzky do 18 rokov veku považujeme taktiež za jednu z pozitívnych možností, ako odstrániť tendencie zaraďovania rómskych študentov na menej kvalitné učebné odbory bez vízie získania zamestnania po ich ukončení. Po absolvovaní trojročného alebo štvorročného učebného/študijného programu na strednej škole dosiahne študent vek 18 – 19 rokov. Toto platí za predpokladu, že ukončí základnú školu v deviatom ročníku. V prípade že žiak ukončí základnú školu v nižšom ako deviatom ročníku, musí si dokončiť povinnú školskú dochádzku na strednej škole. V prípade, že by povinná školská dochádzka bola predĺžená do osemnástich rokov, v existujúcom vzdelávacom systéme by si musel študent zvoliť pokračovanie v štúdiu na trojročnom učebnom odbore. Náš vzdelávací systém by sa teda musel kompletne prepracovať a to by pravdepodobne znamenalo koniec dvojročných učebných odborov, ako aj zmenu v základnom stupni vzdelávania. Samozrejme, táto aktivita si vyžaduje hlbšiu analýzu finančných, zamestnaneckých a sociálnych aspektov. Z nášho pohľadu má táto aktivita budúcnosť, avšak realisticky nepredpokladáme, že zmena nastane v blízkom období, teda do roku 2020.  

Aktivita 4.1.3 Podporovanie rovesníckych, mentorských a tútorských programov pre žiakov z MRK/SZP zamerané na prípravu na štúdium na stredných školách a na zlepšovanie vzdelávacích výsledkov počas štúdia môže opäť priniesť len pozitívne výsledky. Podobne tomu bolo aj vo výskumných aktivitách spomínaného projektu „Presadzovanie rovnakých príležitostí pre Rómov a Rómky prostredníctvom dočasných vyrovnávajúcich opatrení (DVO)“, v rámci ktorého sa usktuočnila séria stretnutí žiakov základnej školy so študentami stredných škôl.[12] Okrem potenciálu zlepšovať výsledky vo vzdelávaní má toto opatrenie potenciál aj zbližovať deti a mladých ľudí z rôznych komunít a sociálnych vrstiev a posilňovať tak sociálnu súdržnosť na komunitnej úrovni. Otázne ostáva, akým spôsobom sa budú podporovať takéto programy, keďže doteraz sa realizovali ako aktivity mimovládych organizácií. V rokoch 2009 – 2011 Banskobystrickom kraji takýto program (Mentoring a tútoring rómskych žiakov prvého a druhého ročníka základnej školy) napríklad realizovala Krajská asociácia rómskych iniciatív. Otvára sa možnosť pre školy získať finančné prostriedky pre mentorské a tútorské program? Budú mentori a tútori zaradení ako odborní zamestnanci škôl? Nie sú známe ani vzdelanostné podmienky na tieto pozície, ani to, akým spôsobom budú vykonávať svoju činnosť. V neposlednom rade je dôležitá evaluácia takejto činnosti, a teda aj existencia metodológie práce mentorov a tútorov. Nie sú nám celkom jasné merateľné ukazovatele tejto aktivity, ktorými sú počet realizovaných programov, počet zapojených žiakov z MRK, počet osôb z MRK so základným alebo nižším sekundárnym vzdelaním. 

  • Vyhodnotiť existujúce programy inkluzívneho vzdelávania a podporovať implementáciu overených inkluzívnych programov v materských, základných a stredných školách.

Aktivity v tomto opatrení považujeme síce za prínosné, ale z pohľadu implementácie za veľmi problematické, keďže ucelené programy inkluzívneho vzdelávania de facto neexistujú. Jedinými príkladmi inkluzívneho vzdelávania sú individuálne prípady škôl, ktoré filozofiu inkluzívneho vzdelávania prevádzkujú aj v praxi. Takéto školy je naozaj nutné podporovať a vyzdvihovať ako pozitívne príklady z praxe. Myslíme si, že čiastka alokovaná na toto opatrenie (vyše 500 000 €) je plytvaním verejných financií a mohla by byť použitá na iné opatrenie, poprípade premietnutá do národných projektov, ktoré by sa snažili zavádzať inkluzívne programy v školách (napr. NP PRINED). Obzvlášť aktivita s názvom 7.1.3 Vytvoriť finančný mechanizmus na realizáciu ucelených programov inkluzívneho vzdelávania v materských, základných a stredných školách mala byť z nášho pohľadu vytvorená už v predchádzajúcom programovacom období. Myslíme si, že programy, ktoré v minulosti priniesli pozitívne výsledky, by mali byť zrevidované a nastavené tak, aby sa stali pevnou súčasťou vzdelávacieho systému nezávisle na finančných prostriedkoch EÚ.

Zhrnutie

Akčný plán Vzdelávanie reevidovanej Stratégie ponúka niekoľko pozitívnych opatrení. Všeobecne je však možné konštatovať, že absentujú nástroje, ktoré by vo väčšej miere eliminovali sociálne vylúčenie Rómov. Oblasť vzdelávania nepochybne patrí medzi najdôležitejšie pri integrácii Rómov do spoločnosti, avšak je potrebné sa na vzdelávanie nazerať komplexne. Vzhľadom na súčasnú socio-ekonomickú situáciu na Slovensku je dôležité analyzovať nielen dopad opatrení na komunitu, ale aj príčiny stavu vzdelania Rómov na Slovensku. Podpora inkluzívneho prostredia vo vzdelávacom systéme a akceptácia kultúrnej odlišnosti Rómov sú chýbajúce prvky komplexného prístupu. Vznikajú tak bariéry, ktoré môžu demotivovať rómsku mládež v štúdiu na všetkých stupňoch vzdelávania. Zásadným prístupom k zmene vzdelanostnej úrovne Rómov na Slovensku je zmena vzdelávacieho systému, ktorý nie je závislý od finančných prostriedkov EÚ. Projekty a programy, ktoré sú viazané na financie zo štrukturálnych fondov, sú dlhodobo hodnotené ako neefektívne. A napokon, tí, ktorí sú demotivovaní a strácajú pocit systematickosti, sú práve cieľové skupiny spomínaných projektov. Je nevyhnutné začleniť fungujúce programy do štátneho systému jednotlivých rezortov. Ak má naša spoločnosť odstraňovať sociálne znevýhodnenie, musí ísť cestou dlhodobej a cielenej intervencie vo vzťahu k dotknutým skupinám.

 

Akčné plány k Stratégii SR k integrácii Rómov do roku 2020

 

[1] Dostupná na http://www.minv.sk/?romske-komunity-uvod

[2] TASR (2014). ‘V Hrabušiciach vyrástla prvá modulová materská škôlka.’ 26. mája 2014, dostupné na: http://skolskyservis.teraz.sk/materske-skoly/hrabusice-prva-modulova-ms/10908-clanok.html

[3] Tlačová správa NP PRINED, dostupné na: http://www.prined.sk/publicita/tlacove-spravy/projekt-prined-priviedol-odbornikov-priamo-k-ziakom

[4]Pozri viac v Balážová, Z. (2015). Elokované pracoviská stredných odborných škôl pri marginalizovaných rómskych komunitách: Cesta k začleneniu alebo vylúčeniu rómskej mládeže. Bratislava: Centrum pre výskum etnicity a kultúry.

[5] Centrum vedecko-technických informácií v spolupráci s Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny SR každoročne pripravuje štatistiky o nezamestnanosti absolventov jednotlivých stredných škôl v študijných a učebných odboroch.

[6] European Union Agency for Fundamental Rights (2014). Poverty and Employment: the Situation of Roma in 11 Member States. Dostupné na: http://fra.europa.eu/sites/default/files/fra-2014-roma-survey-employment_en.pdf

[7] Svetová banka (2012). Politické poradenstvo k integrácii Rómov v Slovenskej republike.

[8] pozri viac v Gallová Kriglerová, E., Gažovičová, T. (2012). Škola pre všetkých? Inkluzívnosť opatrení vo vzťahu k rómskym deťom. Bratislava: Centrum pre výskum etnicity a kultúry.

[9] Pozri viac www.prined.sk

[10] Dráľ, P. (2015). Vyrovnávame šance. Bratislava: Centrum pre výskum etnicity a kultúry, s. 9

[11] Pozri viac v Lajčáková, J. (2015). Rovné šance I. Bratislava: Centrum pre výskum etnicity a kultúry.

[12] Ibid.

7/ Aj deti so zdravotným postihnutím majú právo na inkluzívne vzdelávanie

Katarína Medľová

Najvyšší súd SR sa stal koncom minulého roka prvým súdom v strednej Európe, ktorý priznal právo dieťaťu so zdravotným postihnutím na vzdelávanie na bežnej základnej škole. Desaťročnej Ele s viacnásobným postihnutím priznal právo na inkluzívne vzdelávanie s využitím primeraných úprav v spádovej škole, ktorú jej rodičia oslovili. Po rozsudku týkajúceho sa školy v Šarišských Michaľanoch, kde súd rozhodol, že segregácia rómskych detí na základe etnicity je neprípustná, tak slovenský súd po prvý raz rozšíril neprípustnosť segregácie aj pre deti s postihnutím.

Príbeh Ely a jej rodiny 

Ela, dievča s Downovým syndrómom a kompenzovanou poruchou sluchu a jej rodina bojovali o možnosť, aby mohla chodiť do bežnej základnej školy v Bratislave od roku 2012. Škola, do ktorej ju rodičia chceli zapísať, ju odmietla prijať základe jej postihnutia, a to aj napriek tomu, že bola pre ňu spádovou. Vedenie školy argumentovalo, že nemajú dostatočné personálne a materiálno-technické podmienky.[1] Rodičia Ely sa rozhodli žalovať rozhodnutie riaditeľa školy a Miestneho úradu Bratislava-Rača, ktorý rozhodnutie školy potvrdil. Rodina pred Krajským súdom neuspela, avšak na konci septembra 2015 najvyšší súd zrušil všetky napadnuté rozhodnutia a rozhodol, že inkluzívne vzdelávanie s primeranou podporou by bolo v najlepšom záujme dieťaťa.[2] 

Keďže tento prípad je významný nielen pre Elu a jej rodinu, ale aj pre tisíce ďalších detí so zdravotným postihnutím, ktoré sú vzdelávané segregovane v špeciálnych školách a triedach, alebo im segregácia hrozí do budúcnosti, v nasledovných riadkoch rozoberiem niektoré zaujímavé koncepty.

Právo dieťaťa s postihnutím byť vzdelávané v bežnej škole 

Prípad malej Ely je jedným z mnohých ďalších, v ktorých sa rodičia snažia svojmu dieťaťu zabezpečiť čo najlepšie vzdelanie a majú záujem, aby chodilo do bežnej školy v blízkosti ich bydliska. Je zároveň zrejmé, že v súčasnej situácii a praxi špeciálne školy poskytujú často vyššiu kvalitu starostlivosti a odbornosti, vrátane dostupného odborného aj materiálno-technického vybavenia. Mnohí rodičia sa teda odôvodnene obávajú zapísať svoje dieťa do bežnej školy, buď z vyššie spomenutých dôvodov alebo z obavy, že ich dieťa bude šikanované, že jeho/jej výučbe nebude venovaná dostatočná pozornosť alebo že učitelia, učiteľky či ostatní rodičia nebudú ochotní prijať dieťa do kolektívu.

Samotný najvyšší súd pritom neriešil existenciu špeciálnych škôl ako takých a ani priamo nevyslovil okamžitú potrebu tieto školy zrušiť. Na druhej strane však mnohí rodičia (ako aj rodičia Ely) majú záujem, aby ich dieťa špeciálnu školu alebo triedu nenavštevovalo. Z hľadiska praxe a z hľadiska toho, ako bude vzdelávanie dieťaťa s postihnutím v konečnom dôsledku vyzerať a aké k nemu bude mať podmienky na konkrétnej (bežnej alebo špeciálnej škole), je teda diskusia o najlepšom záujme dieťaťa v súčasnom nastavení slovenského školstva úplne legitímna.

V tomto kontexte je teda možno prezieravé, že sa súd priamo nezaoberal samotnou existenciou špeciálnych škôl. Z pohľadu medzinárodného práva je však ich existencia považovaná za segregáciu, pričom čl. 24 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len “Dohovor”)[3] jasne priznáva právo ľudí s postihnutím na inkluzívne vzdelávanie na všetkých stupňoch v bežnom vzdelávacom prúde.

Samotný prípad sa však touto otázkou zaoberal z druhej strany – išlo o prípad, kedy rodičia chceli svoje dieťa vzdelávať v bežnej škole, ale tá im to odmietla. Rozsudok v tomto prípade znie jasne – škola nemá právo takéto dieťa odmietnuť len na základe jeho zdravotného postihnutia. Diskusia o špeciálnom prúde vzdelávania a prípadný strach alebo skepsa ohľadom jeho úplného zrušenia je pochopiteľná (táto otázka bola horúcou témou aj pri samotnom koncipovaní Dohovoru). Z pohľadu práv dieťaťa s postihnutím je však napriek tomu odpoveď jednoznačná: každé dieťa s postihnutím má na základe medzinárodného práva (ako bolo v tomto prípade aplikované aj slovenským Najvyšším súdom) právo na inkluzívne vzdelávanie na bežnej škole spolu s ostatnými deťmi a zároveň právo na zaistenie primeraných úprav.

Čo však takéto primerané úpravy znamenajú a ako bol tento koncept využitý v našom prípade? 

Koncept primeraných úprav 

Koncept primeraných úprav je v slovenskom právnom poriadku pomerne novým pojmom. Na základe Dohovoru ho definujeme nasledovne: 

“Primerané úpravy sú nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavujú neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny prípad, s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými.[4] 

V praktickom ponímaní to teda môže zahŕňať odstránenie fyzických bariér (postavenie rampy, úprava triedy) alebo “nefyzických” bariér (individuálny študijný plán, flexibilné usporiadanie hodiny, asistent/ka, špecializovaný personál, kompenzačné  a špeciálne učebné pomôcky, upravené testy a predlohy na učenie, hodnotenie, čas na prípravu a vypracovanie úloh a pod.) – všetko na základe individuálnych a špecifických potrieb študentov a študentiek. Keďže deti s postihnutím môžu mať rôzne požiadavky a potreby, a tieto sa môžu meniť aj v čase, nie je možné vytvoriť zoznam primeraných úprav, ktorý by mala škola poskytnúť.

V súčasnosti teda nie je reálne očakávať, že škola bude mať vždy preventívne k dispozícii personálne zabezpečenie a bude upravená tak, že môže bez problémov prijať každého žiaka s postihnutím. To však ani nie je potrebné. V praxi býva totiž takáto nepripravenosť školy častou argumentáciou, prečo škola nemôže dieťa prijať. Bez reálneho zhodnotenia možností však nie je správnou a ani dostatočnou:

“Vzhľadom na definíciu primeraných úprav podľa Dohovoru (článok 2), ktoré predstavujú ‘nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie’, nemožno za ne automaticky považovať všetky všeobecné požiadavky na personálne zabezpečenie (potreba psychológa, špeciálneho pedagóga, logopéda) bez ich konkretizácie na každý jednotlivý prípad.“[5]

V prípade Ely základná škola argumentovala nemožnosťou prijať a zaplatiť špecializovaný personál, ako ho upravuje štátny vzdelávací program ISCED 1 (asistent učiteľa, asistent vychovávateľa, logopéd, špeciálny pedagóg, psychológ), ktorý na bežnej škole nie je potrebný. Škola teda argumentovala, že pre Elu by bolo vhodnejšie, aby chodila na špeciálnu školu. Ela však prijatie takýchto primeraných úprav ani nepotrebovala – požadovala (na základe vyjadrení Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a Detského centra Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie) ako kľúčovú podporu asistenta učiteľa a individuálny plán v predmetoch, kde je to potrebné, k čomu škola zabezpečené podmienky mala. Potrebnú podporu iných špecialistov zabezpečovali rodičia externe.[6] Na základe názoru súdu v konečnom dôsledku teda škola “zarúbala cestu” akejkoľvek možnosti inkluzívneho vzdelávania dieťaťa s postihnutím, keďže nesprávne predpokladala nutné excesívne úpravy:

“Je v rozpore s Dohovorom žalobkyni určiť opatrenia, ktoré prekračujú nevyhnutnú mieru, a teda v konečnom dôsledku tieto opatrenia vedú k diskriminácii žalobkyne z dôvodu zdravotného postihnutia a v podstate robí začlenenie žalobkyne do bežnej triedy základnej školy nedostupným.“[7]

Ku konceptu primeraných úprav je potrebné na záver dodať, že aj ich odmietnutie pre žiaka s postihnutím sa považuje za diskrimináciu (Dohovor, čl.2, implicitne aj antidiskriminačný zákon[8]). Dôkazné bremeno pritom spočíva na škole, ktorá má dokázať, že požadované úpravy pre žiaka/žiačku sú neprimerané. V tomto prípade však škola a miestny úrad v Rači o nich ani len neuvažovali:

“Treba preto prisvedčiť žalobkyni, že ani správne orgány a ani krajský súd konkrétne vo svojich rozhodnutiach neuviedli, v čom by malo spočívať neúmerné alebo nadmerné zaťaženie pre realizáciu primeraných úprav, keď správne orgány o také opatrenia v dostatočnom rozsahu ani nevynaložili úsilie (čl. 2 Dohovoru).“[9]

 Správne orgány teda neprejavili záujem situáciu dieťaťa riešiť možnými dostupnými prostriedkami. Častou argumentáciou pritom býva, že je to vlastne v jeho/jej najlepšom záujme.

 Najlepší záujem dieťaťa 

Pri akomkoľvek rozhodovaní, ktoré sa týka dieťaťa je prvoradým hľadiskom jej/jeho najlepší záujem (Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím – čl. 7/2, Dohovor o právach dieťaťa, čl. 3). V prípade Ely súd konštatoval, že napriek tomu, že najlepší záujem dieťaťa je prvoradý, nebol pri rozhodovaní o jej žiadosti o inkluzívne vzdelávanie v bežnej škole dostatočne zistený a zhodnotený.[10] Súd v súvislosti s najlepším záujmom dieťaťa ešte opätovne pripomenul dôležitosť a úžitok inkluzívneho vzdelávania pre všetky deti v triede:

 “Zo správy Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie z 28.11.2012 vyplýva, že prítomnosť detí s akýmkoľvek postihom v kolektíve zdravých detí je vzájomne obohacujúce pre obe strany. Deti sa naučia empatii a prijímaniu odlišností. Žalobkyni takáto možnosť poskytne nové vzorce správania a umožní kvalitnejší rozvoj mentálnych schopností.“[11]

Praktické dosahy súdneho prípadu

Súdny prípad malej Ely môže mať pre budúcnosť mnoho významných dôsledkov. V prvom rade  najvyšší súd dôsledne rieši postavenie Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím v slovenskom právnom poriadku a uznáva, že právo na inkluzívne vzdelávanie podľa tohto Dohovoru je nadradené a má vyššiu právnu silu ako slovenský školský zákon a všetky orgány sú ním pri svojej činnosti viazané.[12]

Ako komentoval právnik zastupujúci Elu a jej rodinu, Maroš Matiaško, “rozsudok môže napomôcť aj systémovým zmenám, pretože Najvyšší súd zdôraznil význam čl. 24 Dohovoru, ktorý skutočne predpokladá zmenu vzdelávania detí so zdravotným postihnutím, (…), zároveň môže posilniť rodičov v tom, aby vyžadovali primerané úpravy pri vzdelávaní svojich detí, a to nie nutne súdnou cestou, ale aj napríklad v prípade, ak sa obrátia na školskú inšpekciu, ktorá taktiež vo svojej práci musí rozhodnutie Najvyššieho súdu rešpektovať a vychádzať z neho.“[13]

 Napriek tomu, že súd priamo neriešil samotnú existenciu špeciálnych škôl, implicitne zdôraznil, že všetky deti majú právo na inkluzívne vzdelávanie a viac detí so zdravotným postihnutím by sa malo vzdelávať na bežných školách.[14] Ako dodáva právnik Matiaško, znižovanie kapacít na špeciálnych školách vôbec neznamená znižovanie kapacít špeciálno-pedagogických odborníkov, ale transformáciu spôsobu poskytovania podpory na bežných základných školách: “V konečnom dôsledku si myslím, že aj zníženie počtu špeciálnych škôl a investície do inkluzívneho vzdelávania výrazne posilnia počet a odbornosť špecialistov na vzdelávanie detí so zdravotným postihnutím.“[15]

 Transformácia školstva smerom k inkluzívnemu vzdelávaniu je nepochybne náročná a dlhodobá. Je dôležité, aby bola vykonávaná zodpovedne a odborne. Napokon, ak má byť dieťa so zdravotným postihnutím začlenené do kolektívu bežnej triedy iba formálne, nejedná sa o inklúziu a v konečnom dôsledku môže dieťaťu ublížiť. Najnovší súdny prípad dáva však rodičom do rúk ďalšie silné možnosti, ako zabezpečiť vzdelávanie svojho dieťaťa s využitím primeraných úprav. Môže pomôcť vytvoriť tlak na transformáciu vzdelávania detí s postihnutím a postupne zvyšovať počet žiakov so špecifickými potrebami v bežnom školskom prúde.

 

Aj deti so zdravotným postihnutím majú právo na inkluzívne vzdelávanie

 

[1] Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozsudok zo dňa 24. 9. 2015, 7Sžo/83/2014, s. 6, dostupné na: http://www.supcourt.gov.sk/data/att/47341_subor.pdf

[2] Matiaško, AK (2015). “Slovenský Najvyšší súd rozhodol, že deti so zdravotným postihnutím majú právo na inkluzívne vzdelávanie.” Dostupné na: http://akmatiasko.eu/slovensky-najvyssi-sud-rozhodol-ze-deti-so-zdravotnym-postihnutim-maju-pravo-na-inkluzivne-vzdelavanie/

[3] Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, dostupný na: http://www.snslp.sk/CCMS/files/dohovor2.pdf

[4] Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, čl. 2

[5] Supra poznámka č. 1, s. 13

[6] Supra poznámka č. 1, s. 5, s. 7

[7] Supra poznámka č. 1, s. 13

[8] Čl. 7 antidiskriminačného zákona upravuje opatrenia vo vzťahu k osobám s postihnutím v pracovnoprávnych vzťahoch, implicitne však aj v ostatných oblastiach pokrytých antidiskriminačným zákonom, vrátane vzdelávania, viď Debrecéniová, J., Dlugošová, S. (2013). Report on measures to combat discrimination, Migration Policy Group, s. 65

[9] Supra poznámka č. 1, s. 12

[10] Ibid.

[11] Ibid., zvýraznila autorka

[12] Matiaško, AK (2015). “Slovenský Najvyšší súd rozhodol, že deti so zdravotným postihnutím majú právo na inkluzívne vzdelávanie.” Dostupné na: http://akmatiasko.eu/slovensky-najvyssi-sud-rozhodol-ze-deti-so-zdravotnym-postihnutim-maju-pravo-na-inkluzivne-vzdelavanie/

[13] Osobná komunikácia, dňa 8.12.2015

[14] Ibid.   

[15] Ibid.

8/ Zbytoční komisári?

Jana Kadlečíková

Odborná verejnosť prijala začiatkom decembra 2015 so sklamaním informáciu, že novou komisárkou pre deti sa stane Viera Tomanová. Jej zvolenie za komisárku vrhlo tieň pochybností na oba novovytvorené inštitúty komisárov, teda komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. Nasledujúci článok sa zaoberá tým, prečo tieto inštitúty potrebujeme a ako by mali efektívne fungovať. V závere sa zamýšľame nad tým, či sú zvolené kandidátky zárukou zlepšenia ochrany detí a osôb so zdravotným postihnutím na Slovensku.

Parlament zvolil komisárku pre deti a komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím

Začiatkom decembra 2015[1] zvolili poslanci Národnej rady SR komisárku pre deti a komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím. Počas samostatnej existencie SR sa voľba uskutočnila historicky po prvýkrát. Na post komisára pre deti vyberali poslanci zo štyroch kandidátov. V tajnej voľbe bola napokon zvolená Viera Tomanová, dlhoročná členka vládnucej strany SMER-SD a bývalá ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny. Na post komisára pre osoby so zdravotným postihnutím kandidovali dve uchádzačky, komisárkou sa stala Zuzana Stavrovská, ktorú podporovala tiež vládna strana SMER-SD.

Nominácii kandidátov na oba posty komisárov  a samotnej voľbe predchádzalo prijatie zákona upravujúceho postavenie oboch inštitútov.[2] Zákon bol prijatý v júni 2015 a účinnosť nadobudol 1. septembra 2015.

Pred samotnou voľbou v NR SR Výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny preskúmal, ako jednotliví kandidáti spĺňajú podmienky voliteľnosti na posty komisárov.[3] Na post komisára pre deti okrem zvolenej Viery Tomanovej kandidovala Natália Blahová (ex-poslankyňa za stranu SaS), Jozef Mikloško (jeho kandidatúru predložil poslanec Ján Hrušovský z KDH) a Ondrej Gallo, ktorého kandidatúru podporilo zoskupenie mimovládnych organizácií Koalícia pre deti a predložil ju poslanec Rudolf Chmel.[4]

Prečo by sme mali mať inštitút komisára pre niektoré znevýhodnené skupiny?

Zriadenie oboch inštitútov požadovali od Slovenska medzinárodné dohovory, ktoré krajina prijala.[5] V prípade inštitútu komisára pre deti to bol konkrétne Dohovor OSN o právach dieťaťa (1991) a jeho Tretí opčný protokol.[6] Vytvorenie postu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím požadoval Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (2010) a jeho Opčný protokol.[7]

Zmyslom zriadenia oboch spomínaných inštitútov je, podobne ako v prípade verejného ochrancu práv (ombudsman), vytvoriť nezávislý mechanizmus na ochranu práv ľudí, pretože je možné predpokladať, že obvyklé prostriedky ochrany sú nedostatočné alebo môže prísť k ich ovplyvňovaniu. V prípade komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným postihnutím však ide navyše na rozdiel od celkovej populácie o zlepšenie ochrany práv znevýhodnených skupín, pretože deti a osoby so zdravotným postihnutím sú z mnohých dôvodov v znevýhodnenom postavení a sú výraznejšie ohrození porušovaním svojich práv.

Dôvody, prečo zriadiť post komisára pre deti, je možné zhrnúť do troch nasledujúcich bodov[8]:

  1. Deti sú špecifickou zraniteľnou skupinou – sú ľahšie zraniteľné vo svojich ľudských právach než dospelí, navyše sú vo vzťahu k dospelým v závislom a mocensky nerovnom vzťahu,
  2. Deti nemajú politickú moc – deti nemajú vplyv na politiku, na rozhodnutia a politiky, ktoré sa ich týkajú,
  3. Deti majú obmedzený prístup k mechanizmu podávania sťažností – majú obmedzené možnosti využiť vo svoj prospech existujúci právny systém, súdy a pod.

Deti sú navyše skupinou obyvateľstva, ktorá výrazne využíva verejné služby (zdravotníctvo, vzdelávací systém a pod.), avšak stále zostávajú skupinou, ktorá má na podobu týchto verejných služieb najmenší vplyv.[9]

Situácia osôb so zdravotným postihnutím je v mnohom podobná deťom. Aj osoby so zdravotným postihnutím sú znevýhodnené v prípade, že dôjde k porušeniu ich práv. Rovnako sú špecifickou zraniteľnou skupinou, ktorá má obmedzené možnosti podieľať sa na politickej moci, tvorbe verejných politík a využívaní existujúcich mechanizmov podávania sťažností. Komisár pre osoby so zdravotným postihnutím je teda podobne zriadený ako inštitút, ktorý má napomáhať pri ochrane porušovania práv osôb so zdravotným postihnutím alebo pri dosahovaní nápravy, ak už k porušeniu práv došlo.

Často sa stretávame s vnímaním inštitútu ochrancu práv (komisára, ombudsmana) ako „linky“, kde môžu dotknuté osoby podať sťažnosť, ak majú pocit, že ich práva boli porušené. Avšak úloha ochrancu práv (komisára, ombudsmana) je oveľa širšia. Jeho činnosť zahŕňa aj také aktivity ako monitorovanie, podpora a ochrana práv zraniteľných osôb[10], spolupráca na príprave verejných politík a monitorovanie ich následného zavádzania do praxe s cieľom zistiť, aký má daná politika vplyv na zraniteľné skupiny. Dôležitá je tiež spolupráca s medzinárodnými inštitúciami a organizáciami zameranými na ochranu práv. V neposlednom rade je ich úlohou dať hlas znevýhodneným skupinám a celkovo presadzovať povedomie o ich právach v spoločnosti.

Nato, aby mal inštitút obhajcu práv (komisár) zmysel a aby komisár mohol efektívne vykonávať svoju úlohu, by mali byť pri tvorbe tohto inštitútu zohľadnené tzv. Parížske princípy.[11] Sú to základné princípy prijaté OSN, ktoré sa týkajú statusu a fungovania národných inštitúcií zriadených na podporu a ochranu ľudských práv. Okrem iného hovoria napríklad o tom, že ľudskoprávne inštitúty by mali mať čo možno najširší mandát, aby mohli mať vplyv na tvorbu legislatívy a politík, aby mohli poskytovať názory a stanoviská k otázkam, ktoré sa ich týkajú, podieľať sa na informovaní a vyučovaní o ľudských právach a mať aj určitú rozhodovaciu právomoc.

Pre tvorbu ľudskoprávnych inštitúcií však existujú aj ďalšie konkrétnejšie odporúčania, ktoré hovoria, že tieto inštitúcie[12]:

  • by mali byť nezávislé – komisár má byť nezávislý od straníckej politiky a aj od vládnych inštitúcií. Komisár by mal s vládou a vládnymi inštitúciami spolupracovať, tie by však nemali mať vplyv na to, aké úlohy a priority si komisár stanoví. Nezávislosť komisára by mala byť zaručená tým, že tento post je zriadený zo zákona, funguje samostatne a nezávisle od iných vládnych inštitúcií, je finančne nezávislý (financovanie je stanovené zákonom, lepšie je, keď sa zodpovedá parlamentu ako vláde alebo niektorému ministerstvu) a proces výberu komisára a jeho zamestnancov je transparentný a čo možno najviac nezávislý,
  • by mali mať primerané a jasné kompetencie – komisár musí mať také kompetencie, ktoré mu umožnia preskúmavať dôsledne podnety bez toho, aby mu v tom bránili iné verejné inštitúcie alebo bez toho, aby tieto inštitúcie museli vydať povolenie na preskúmanie,
  • by mali byť dostupné – inštitút komisára by mal byť viditeľný a dostupný, je potrebné vytvoriť informačné kanály, cez ktoré sa k zraniteľnej skupine dostanú potrebné informácie. Je potrebné vytvoriť efektívne spôsoby, akými sa ľudia môžu s komisárom skontaktovať – napríklad prostredníctvom bezplatnej linky, regionálnych kancelárií alebo pracovníkov aktívnych v teréne. Odporúčania tiež hovoria o tom, že príslušníci znevýhodnenej skupiny by mali byť zapojení do fungovania inštitúcie, napríklad prostredníctvom poradného orgánu alebo zapojením do fungovania úradu,
  • by mali fungovať v spolupráci – komisár musí spolupracovať s rozličnými aktérmi na národnej a medzinárodnej úrovni . Kľúčová je spolupráca s mimovládnymi organizáciami. Pre výmenu skúseností a expertízy je dôležitá výmena skúseností medzi ľudskoprávnymi inštitúciami všeobecne,
  • zodpovednosť – komisár sa zodpovedá zo svojej činnosti nielen vláde a parlamentu, ale aj znevýhodnenej skupine, pre ochranu práv ktorej bol zriadený. Komisár by mal do hodnotenia svojej činnosti zapojiť celkovo verejnosť a najmä príslušníkov znevýhodnenej skupiny.

Čo o  komisárovi hovorí zákon

Záväzky vyplývajúce zo spomínaných dohovorov OSN boli teda počas roka 2015 naplnené tak, že vznikli dve samostatné inštitúcie, komisár pre deti a komisár pre osoby so zdravotným postihnutím.  Príslušný zákon, ktorým boli obe inštitúcie zriadené upravuje postavenie oboch komisárov, ich činnosť a kompetencie, spôsob voľby a spôsob zriadenia a činnosť oboch ich úradov.

Podľa zákona sa pôsobnosť komisára pre deti vzťahuje na orgány verejnej správy, ale aj právnické osoby a fyzické osoby – podnikateľov. Naopak nevzťahuje sa napríklad na výkon právomocí prokuratúry, súdov, policajta, ktorý je orgánom činným v trestnom konaní (všetky subjekty, na ktoré sa pôsobnosť komisára pre deti nevzťahuje sú uvedené v §3 odsek 2 zákona). V rámci svojej činnosti sa komisár zaoberá konkrétnymi podaniami, pričom pri výkone svojej činnosti má oprávnenie vyžadovať informácie, kópie spisovej dokumentácie a výkon oprávnení orgánov verejnej správy. Komisár má ďalej oprávnenie hovoriť bez prítomnosti tretích osôb s dieťaťom, ktoré je umiestnené na mieste, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavná starostlivosť a pod. (§4 odsek 2b). Dôležitou kompetenciou komisára je tiež predkladanie oznámení v mene dieťaťa alebo detí podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je SR viazaná (§4 odsek 2c). Čo sa týka organizačných právomocí, komisár vydáva štatút, ktorý upravuje podrobnosti o organizácii, činnosti a úlohách úradu komisára pre deti, vymenúva a odvoláva riaditeľa úradu komisára pre deti. Postavenie komisára pre osoby so zdravotným postihnutím je upravené v zákone veľmi podobne ako v prípade komisára pre deti, rozdiel je len v tom, že komisár pre práva osôb so zdravotným postihnutím sa zaoberá dodržiavaním práv a ďalšími skutočnosťami týkajúcimi sa osôb so zdravotným postihnutím (§8 – §13).

Zákon ďalej stanovuje kritériá, ktoré musia kandidáti na oba posty komisárov spĺňať. Kandidát/ka musí: (1) byť občanom SR, (2) mať spôsobilosť na právne úkony, (3) mať vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa, (4) byť bezúhonný, (5) byť akceptovaný reprezentatívnymi organizáciami (sú to mimovládne organizácie, ktoré majú v predmete činnosti presadzovanie a ochranu práv detí a pôsobia najmenej 5 rokov v tejto oblasti – v prípade zdravotne postihnutých analogicky), (6) musí písomne súhlasiť s kandidatúrou na post komisára. Návrh na kandidáta môže príslušnému výboru predložiť len poslanec NR SR. Príslušný výbor (Výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny) preverí kandidátov. NR SR volí z kandidátov navrhnutých príslušným výborom (§16). Komisár nesmie popri výkone funkcie vykonávať funkciu v inom orgáne verejnej moci alebo inú platenú funkciu, byť členom politickej strany alebo politického hnutia, podnikať ani vykonávať inú zárobkovú činnosť (výnimky ďalej upravuje §18 odsek 1). Ak takúto funkciu alebo činnosť vykonáva mal by ju do 30 dní od začatia funkcie komisára ukončiť alebo vykonať právny úkon smerujúci k jej skončeniu (§18 odsek 2).

Čo sa týka činnosti komisárov, zákon upravuje postup oboch komisárov pri zaoberaní sa jednotlivými podnetmi, ale určuje im aj právomoc postúpiť oznámenia v mene dotknutých osôb podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je SR viazaná (§4 odsek 2c, §10 odsek 2c), v prípade detí Výboru pre práva dieťaťa[13] a v prípade osôb so zdravotným postihnutím Výboru pre práva osôb so zdravotným postihnutím[14]. Komisár aspoň raz za rok predkladá NR SR správu o svojej činnosti a ak zistí závažné porušenia práv, môže NR SR predložiť aj mimoriadnu správu. Zákon explicitne hovorí o tom, že na komisára sa môžu priamo obrátiť akékoľvek fyzické alebo právnické osoby, teda aj deti a osoby, ktoré nie sú spôsobilé na právne úkony.

Otázniky nad fungovaním komisárov

Inštitút komisára pre deti a inštitút komisára pre osoby so zdravotným postihnutím boli v mnohom zriadené v súlade s Parížskymi princípmi a ďalšími odporúčaniami pre zriadenie a činnosť ľudsko-právnych inštitúcií.  Postavenie oboch komisárov a ich úradov im dáva naozaj značnú mieru nezávislosti pri výkone ich činnosti (sú zriadení zo zákona, ostatné štátne a nielen štátne inštitúcie s nimi musia spolupracovať, komisári môžu vyžadovať od štátnych inštitúcií výkon ich činnosti a pod.).

Ako však ukázala voľba komisárov v NR SR, problematickým je výber samotných kandidátov na posty komisárov. Hoci zákon stanovuje určité kritériá, ktoré kandidáti na post komisára musia spĺňať, ukázalo sa, že tieto kritériá pravdepodobne nie sú dostatočne nastavené tak, aby zabezpečili, že kandidáti naplnia „vysoké profesijné, morálne a aj osobnostné očakávania“.[15] Predpoklady tvorcov zákona, že tieto kritériá postačujúce budú, sa voľbou v NR SR nenaplnili.[16] V prípade kandidatúry Viery Tomanovej bolo pri vypočutí kandidátov v príslušnom výbore parlamentu minimálne spochybnené, či mimovládne organizácie, ktoré jej voľbu podporili sú naozaj reprezentatívnymi organizáciami zastupujúcimi deti.[17] Kandidatúru Tomanovej podporili mimovládne organizácie Národný inštitút rozvoja práce a sociálnej komunikácie, združenie Ženy bez národnostného rozdielu a farby pleti, Pomoc občanom v núdzi, združenie Za emancipáciu a integráciu Rómov, Rada mimovládnych organizácií rómskych komunít a iné.[18]

Rovnako je možné pochybovať, či bude Viera Tomanová nezávislou a apolitickou komisárkou, keďže je dlhoročnou členkou vládnej strany SMER-SD a bývalou ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny. Treba však tiež povedať, že kritérium apolitickosti kandidátov zákon nestanovuje ako jedno z kritérií zvoliteľnosti. Zákon očakáva, že až zvolený kandidát bude vo svojej funkcii apolitický.

Súčasné znenie zákona teda vzbudzuje dojem, že hoci je postavenie a činnosť komisárov a ich úradov upravené zákonom pomerne kvalitne, podmienky pre kandidatúru a voľbu komisárov sú nastavené tak, aby mohli byť zvolení politicky priechodní kandidáti bez ohľadu na svoju profesijnú a politickú minulosť. Otázne potom je, do akej miery budú môcť konkrétni komisári vykonávať efektívne mandát, pre ktorý boli zvolení. Takto deformovaný inštitút len nahráva kritikom, ktorí tvrdia, že ďalšie ľudsko-právne inštitúcie vôbec nepotrebujeme.[19]

V súčasnej situácii nemá zmysel diskutovať o tom, či má byť ochrana práv detí a osôb so zdravotným postihnutím zahrnutá do agendy už existujúcich ľudskoprávnych inštitúcií alebo zverená novovytvoreným inštitúciám komisárov. Nesporné je, že deti a osoby so zdravotným postihnutím sú presne tie skupiny (a nielen oni), ktoré ochranu svojich práv z mnohých dôvodov na Slovensku potrebujú. Dôraz na nezávislosť týchto inštitúcií nie je len zbytočným výmyslom, ale je to odporúčanie medzinárodných organizácií založené na dlhoročných skúsenostiach z fungovania ľudskoprávnych inštitúcií. Tieto skúsenosti hovoria o tom, že ľudskoprávne inštitúcie „môžu byť nezávislé len do tej miery, do akej sú nezávislé osoby tvoriace tieto inštitúcie. Zabezpečenie ich právnej, technickej a finančnej autonómie nebude dostatočné, ak zároveň nebudú prijaté opatrenia, ktoré zabezpečia, že predstavitelia týchto inštitúcií budú schopní individuálne a kolektívne vytvoriť a udržať nezávislosť vo svojej činnosti.“[20]

 

Zbytocni komisari

 

[1] Voľba sa uskutočnila počas 58. schôdze NR SR, 2. 12. 2015. Parlamentná tlač. č. 1812.

[2] Zákon č. 176/2015 Z.z. o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

[3] Vypočutie kandidátov sa v príslušnom výbore konalo 4. novembra 2015.

[4] Balážová, D. (2015). ʻTomanová má stranícku prestávku. Chce byť komisárkou.ʼ Denník Pravda, 29.10.2015, dostupné na: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/372179-tomanova-ma-stranicku-prestavku-chce-byt-komisarkou/

[5] Vláda SR (2015). Vládny návrh zákona o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Osobitná dôvodová správa, dostupné na: http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=24464

[6] UN, Third Optional Protocol to the Convention on the Rights of the Child on a Communication Procedure, Part II, Article 5 Individual Communications, dostupné na: https://treaties.un.org/doc/source/docs/A_Res_66_138-E.pdf

[7] UN, Optional Protocol to the Convention on the Rights of Persons with Disabilities, Article 1, dostupné na: https://treaties.un.org/doc/source/docs/A_Res_61_106-E.pdf

[8] Child Rights International Network, ʻChildrenʼs Rights and National Human Rights Institutions and Ombudspersonsʼ, dostupné na:  https://www.crin.org/en/library/publications/childrens-rights-and-national-human-rights-institutions-and-ombudspersons

[9] UNICEF, Innocenti Digest, No. 8/2001, s. 2.

[10] Ibid., s. 3.

[11] UN General Assembly, Resolution No. 48/134 in 1993.

[12] Supra poznámka č. 9, s. 7-9; UN Center for Human Rights (1995), National Human Rights Institutions. A handbook on the establishment and strengthening of national institutions for the promotion and protection of human rights. Professional Training series No 4. UN Centre for Human Rights, Ženeva.

[13] Supra poznámka č. 6

[14] Supra poznámka č. 7

[15] Supra poznámka č., § 15, p. 9

[16] Ibid.

[17] Výbor NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny, Zápisnica z 57. schôdze Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny zo 4. novembra 2015. Dostupné na: http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=vybory/stat_result&Text=&CisObdobia=6&FullText=True&CommitteeID=129&MeetingNr=57.%20sch%C3%B4dza%204.%2011.%202015&DocType=3

[18] Balážová, D., ʻTomanová má stranícku prestávku. Chce byť komisárkou.ʼ Denník Pravda, 29.10.2015, dostupné na: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/372179-tomanova-ma-stranicku-prestavku-chce-byt-komisarkou/

[19] Majchrák, J., ʻUkrývajte deti, prichádza komisár!ʼ Denník Postoj, 10.11.2015, dostupné na: https://www.postoj.sk/6933/ukryvajte-deti-prichadza-komisar

[20] UN Center for Human Rights (1995), National Human Rights Institutions. A handbook on the establishment and strengthening of national institutions for the promotion and protection of human rights. Professional Training series No 4. UN Centre for Human Rights, Ženeva, s. 11.

hore