CVEK

Mimovládna organizácia Centrum pre výskum etnicity a kultúry skúmala, ako sa pracuje s rómskymi deťmi, ktoré úrady odobrali rodičom.

Rómske deti z detských domovov končia najčastejšie v špeciálnych školách. Zamestnanci detských domovov často sami musia riešiť segregáciu rómskych žiakov. O tom, prečo v detských domovoch chýbajú rómski pestúni, sme sa rozprávali so sociologičkou ELENOU GALLOVOU KRIGLEROVOU, účastníčkou výskumu v detských domovoch.

Je pravdou, že väčšinu v detských domovoch tvoria rómske deti?

Áno, nadpolovičnú väčšinu v ústavnej starostlivosti tvoria deti z rómskych rodín. Nezisková organizácia Úsmev ako dar robila pred niekoľkými rokmi výskum v detských domovoch a zistila, že to číslo sa pohybuje okolo 60 percent.

Ako sa v detskom domove pracuje s deťmi, ktoré pochádzajú priamo z osád?

Tento postup má niekoľko fáz, ale nikde sme sa nestretli so selekciou detí na rómske a tie z majority. Každé jedno z nich prechádza adaptačným procesom. Problém je, že sa vôbec nenarába s jazykom, na ktorý je dieťa z domu zvyknuté, v tomto prípade rómčina. Komunikovať v zariadení je možné iba po slovensky. V našom výskume používame preto pojem štátne deti v štátnom priestore. Pravidlá, ktoré fungujú pre majoritu, sa automaticky vyžadujú aj pre deti zo segregovaných komunít. Chýba tu akákoľvek prestupná fáza, a preto sa deti z rómskych osád prispôsobujú dlhšie a zažívajú omnoho väčšiu traumu. Sú bez rodičov, pre nich v cudzom prostredí, kde platia úplne iné pravidlá. Pričom vychovávatelia to robia v dobrej viere, aby si boli všetci rovní a nikto nebol diskriminovaný.

Nie je to však v konečnom dôsledku lepšie pre deti, keď si prejdú prvým šokom na začiatku a potom nemajú problém sa integrovať?

Nie, aj vláda schválila stratégiu, ktorej cieľom je po odobratí dieťaťa rodičom pracovať s rodinou, aby sa čo najskôr mohlo vrátiť domov. Pri takomto postupe má také dieťa ešte viac skomplikovaný návrat do rodiny a komunity. Ten proces adaptácie v ústavnej starostlivosti by mal byť v spolupráci s komunitnými pracovníkmi. Pravdou však je, že väčšinou tieto deti ostávajú v domove až do dospelosti.

Znamená to, že práca s rodinami nefunguje?

Práca s rodinou je veľmi nedostatočná, chýbajú najmä kapacity. Sociálni pracovníci majú mnoho klientov, nedokážu sa preto venovať dôkladne iba jednej rodine. Niekedy s rodičmi pracujú samotné detské domovy, ktoré tak suplujú úrady práce. Boli sme v zariadeniach s vytvorenými bytmi alebo samostatnými izbami pre rodiny, ktoré môžu rodičia využívať, ak navštívia svoje deti. Vtedy je možné s rodinou pracovať viac.

Aké boli najčastejšie príčiny, prečo je dieťa odobraté rodičom?

Najčastejším dôvodom pre odobratie dieťaťa rómskym rodičom je extrémna chudoba, vysoký počet detí v rodine a neschopnosť sociálne zabezpečiť podmienky na ich výchovu. Stalo sa, že rómska rodina s telesne postihnutým dieťaťom volala do domova, či by sa vedeli oň postarať, lebo sami to kvôli extrémnej chudobe nedokážu. V poslednom čase je častým dôvodom umiestňovania záškoláctvo. Ďalším dôvodom je aj týranie a zanedbávanie detí, to sa však podľa zamestnancov týka častejšie nerómskych rodín. Ak sú chudobné nerómske rodiny, obvykle majú niekoho z rodiny alebo širšieho príbuzenstva, kto im dokáže pomôcť. V prípade rómskych rodín z osád je to často nemožné, lebo chudoba sa týka celej komunity. Preto v prípade nerómskych detí dochádza k odobratiu často až vtedy, ak dochádza k týraniu dieťaťa.

Kam idú najčastejšie mladí Rómovia z detských domovov po dovŕšení dospelosti?

Toto nebolo cieľom výskumu, preto sme sa na to ani v rozhovoroch nezameriavali. Je pravdou, že tieto deti nemajú prakticky žiadnu podporu. Ak sú dlho v domove, návrat k rodičom a biologickej rodine je komplikovaný. Všetky vzájomné väzby sa postupe pretrhli, tieto deti akoby stratili identity a prakticky nikam nepatria. Stanú sa z nich jednoducho ‚domováci‘ a túto stigmu si nesie väčšina z nich do dospelosti, lebo sa nevedia zaradiť do spoločnosti. Je to podobné, ako keď sa človek vráti z väzenia.

Ako vlastne prebiehal váš výskum?

Postavený bol na individuálnych a skupinových rozhovoroch so zamestnancami a vedením detských domovov, i staršími deťmi. Identifikovali sme jedenásť zariadení, kde sme urobili 25 rozhovorov. Robili sme to vo všetkých krajoch, žiaľ, už sme nemali prostriedky na dlhšie pozorovanie každodenného života v týchto zariadeniach a na rozhovory s rodičmi.

Na čo sa najčastejšie sťažovali deti?

Deti v domovoch nemajú šancu výrazne ovplyvniť prostredie, kde žijú. Môžu rozhodovať o príprave jedálnička alebo napríklad o účese, ale nepodieľajú sa na tvorbe pravidiel na fungovaní detského domova. Tie sú im prikázané a musia ich prijať. Jedno z odporúčaní výskumu je zapojenie samotných detí do tohto procesu. Ak sa vytvorí medzi nimi a vychovávateľmi istá forma partnerského vzťahu, deti pristupujú k tým pravidlám omnoho zodpovednejšie a skôr pochopia, že za ich porušenie musia aj niesť následky.

A zamestnanci?

Ústavná starostlivosť je pre štát nákladná. Ak by sa časť z tých peňazí investovala do sociálnej práce s rodinami, väčšina detí by mohla byť doma so svojimi biologickými rodičmi. Namiesto toho sú odoberané a umiestňované do domovov. Toto bola veľmi častá kritika, ktorá aj mňa pozitívne prekvapila.

Boli riaditelia ochotní hovoriť o rómskych deťoch?

Tohto sme sa veľmi obávali. Projekt sa volal Rasové predsudky a diskriminácia voči rómskym deťom. Bolo nám jasné, že nemôžeme zavolať do detského domova a povedať im: Robíme projekt o rasových predsudkoch a diskriminácii. Tým by sme to celé dopredu jasne ovplyvnili. Oslovili sme ich s tým, že robíme prieskum o situácii rómskych detí v ústavnej starostlivosti a zaujíma nás, či vnímajú tieto deti ako špecifické. Pozitívne na tom bolo, že ani jeden detský domov nás neodmietol. Až nám to bolo zvláštne, čakali sme z ich strany rezistenciu a strach.

Pracujú v detských domovoch aj Rómovia, napríklad bývalí chovanci?

Veľmi málo, pritom by to bolo veľmi dôležité. Mohli by trochu pomôcť deťom zo segregovaných osád zľahčiť adaptáciu, ale aj pri práci s rodinou a v rámci profesionálneho rodičovstva. Zatiaľ to tak nie je.

Nebolo by diskriminačné, ak napríklad ministerstvo zverejní inzerát alebo výzvu, že hľadá rómskeho pestúna alebo vychovávateľa?

V situácii, keď až šesťdesiat percent detí v domovoch sú Rómovia? Myslím, že nie. Ak máme taký vysoký podiel detí jedného etnika, bolo by logické mať aj vyšší počet zamestnancov z rovnakého etnika, ktorí s nimi pracujú.

Detské domovy boli v minulosti vnímané aj ako trest. Zmenil sa prístup štátu k týmto zariadeniam?

Postupne áno. Bola prijatá stratégia deinštitucionalizácie, ale implementuje sa len s ťažkosťami. Ide o pomalý a bolestivý proces. Ale samotní úradníci na ministerstve si uvedomujú, že v detských domovoch majú aj rómske deti, maďarské a je tam kultúrna rozmanitosť. Potešilo nás, že po výskume budeme robiť školenia pre zamestnancov detských domovov na posilnenie kultúrnej citlivosti. Je to dosť unikátny prístup. Pre nás je tiež dôležité, aby sme len nekritizovali, ale ponúkli aj pomocnú ruku tam, kde je to potrebné. Zahraničné inštitúcie ako napríklad Európska komisia, pre ktoré pripravujeme správy a reporty, sa často zaujímajú práve o túto tému. Pýtajú sa nás, aká je situácia detí, ktoré nevyrastajú v biologickej rodine a špeciálne, ak pochádzajú z prostredia menšín. Zistili sme, že nemáme praktický žiadne údaje a veľmi málo sa o tom vie.