CVEK

Prezident Kiska má pravdu, že téma utečencov určuje charakter národa, tvrdí ALENA CHUDŽÍKOVÁ (31), sociálna psychologička z Centra pre výskum etnicity a kultúry.

Utečencov na Slovensku sa nebojí.
Kým premiér rozpráva o tom, že 95 percent utečencov sú ekonomickí migranti, prezident považuje túto debatu za zápas o srdce a charakter Slovenska. Určí táto debata, aký sme národ?

„Neviem, či by som to nazvala zápasom, ale je to naozaj o tom, v akej krajine chceme žiť. Také zlomové situácie, napríklad ako bolo referendum o rodine, alebo aj dlhodobá diskusia o Rómoch, je o tom, ako zadefinujeme samých seba. Či sme krajina, ktorá je schopná pomáhať, má čo ponúknuť pre ostatných a vie prijať iných.“

V súčasnosti s riešením utečeneckej krízy od kritikov často zaznieva: Zoberte si ich domov. Vzali by ste si domov utečenca?

„Určite áno. Odlišné zvyky a kultúrne rozdiely zlaďujete s každým človekom, nielen s imigrantom. Mám skúsenosti zo zahraničia, kde som sa stretávala s ľuďmi z rôznych kultúr, preto si nemyslím si, že rozdiely sú až také závažné. Prijímanie utečencov by však nemalo stáť len na iniciatíve a solidarite jednotlivcov. Vláda má prijímať systémové opatrenia, pretože ide o systémový problém.“

Je vôbec možné riadne integrovať dve rôzne kultúry?

„Nie som úplne stotožnená s tým, čo rozumieme pod pojmom integrácia. Keď sme robili na túto tému výskumy, ľudia sa nás napríklad pýtali, či sú Vietnamci v Bratislave integrovaní. A ja som nevedela, čo na to odpovedať. Lebo Vietnamci u nás pracujú, čiže sú integrovaní na trh práce. Ich deti u nás chodia do škôl, takže sú integrované do vzdelávacieho systému. Napriek tomu žijú v jednej mestskej časti vo vlastnej komunite bez toho, aby mali nadviazané vzťahy s väčšinovou spoločnosťou. Skôr by som sa teda zamýšľala, či žijeme alebo nežijeme v takej integrovanej spoločnosti, ktorej súčasťou sú všetci.

Prečo by sme mali byť otvorení ďalším migrantom, keď nevieme integrovať ani Vietnamcov či Rómov? Ak tí ľudia dostanú azyl a ostanú v krajine, môžu si sem priviesť rodiny.

„To, že sme neboli schopní prijať iné komunity medzi seba, nie je ani ospravedlnenie, ani dôvod na to, aby sme nepomohli teraz, keď môžeme. Máme na to kapacity, vieme sa poučiť aj z toho, ako postupovali iné krajiny v minulosti. A máme výhodu v tom, že ich sem neprídu desiatky tisíc naraz. Je tu veľmi veľa ľudí, ktorí sú im ochotní pomôcť začleniť sa do spoločnosti.“

Veríte tomu, že to zvládneme?

„Pokiaľ prijmeme dobré politiky na národnej a lokálnej úrovni, tak áno. Rozumiem tomu, že ľudia sa boja, ale na to by tu mali byť politickí lídri, ktorí by ľuďom vysvetlili, ako sa veci majú a aké opatrenia robia, aby nenastali kritické situácie. Zatiaľ to, žiaľ, nevidno. Keby na začiatku utečeneckej krízy, keď sa hovorilo o kvótach, politici povedali, že pre 700 ľudí máme priestory, peniaze, odborníkov aj dostatočné bezpečnostné opatrenia, tak k takejto hystérii nedôjde.“

Sú známe pozitívne príklady, kde funguje spolužitie dvoch kultúr tak, ako to opisujete?

„Škandinávske krajiny sú dobrým príkladom. Nemajú síce špeciálne nastavený integračný systém, ale majú všeobecný systém, do ktorého sa každý zmestí. Napríklad pri mestskom plánovaní dbajú, aby pri výstavbe nových štvrtí boli obyvatelia zmiešaní etnicky, sociálne aj generačne. Ľudia sú teda na seba zvyknutí, poznajú sa a nevzniká u nich strach z neznámeho.“

Extrémisti niekedy používajú práve príklady konfliktov v Škandinávii, aby ukázali, že krajiny boli cudzincom otvorené, no teraz z toho majú problémy.

„Aké problémy? Na jednej strane sa šíria mýty o zlých imigrantoch, na druhej strane sa nespomína, že moslimovia v Osle nedávno podporili židov. Vo februári vytvorili kruh mieru okolo miestnej synagógy, aby vyjadrili solidaritu so Židmi, ktorí sa začiatkom roka stali obeťami niekoľkých útokov. Vyhlásenia, ktoré šíria extrémisti, sú často vytrhnuté z kontextu. Vyberú si niekoľko situácii, na ktoré potom upozorňujú, ale ich fotografie a videá sa v podstate len dookola opakujú.“

Vy ste študovali v Británii. Aj vznikajú izolované oblasti, kde si komunity žijú vlastným životom a majú vlastné pravidlá nezávislé na štátnej moci. Je to pravda?

„Nemám s tým osobnú skúsenosť, ale nemyslím si, že by to bolo až také zlé. Sú tam štvrte, v ktorých prevažuje nejaké etnikum, lebo ľudia majú prirodzený inštinkt združovať sa tými, ktorí sú im blízki. Ale pokiaľ sa tie etniká nespoznajú, dovtedy sa takéto fámy budú šíriť. To by mala byť zodpovednosť samospráv, aby komunity prepájali.“

Bývalý britský minister vnútra David Blunkett pred dvoma rokmi vyzval slovenských Rómov, ktorí tam žijú, aby nespôsobovali napätie v jeho rodnom Sheffielde. Nie je prekvapením, že ľudia neveria v možnosť integrovať ich.

„Všetci Rómovia spôsobujú problémy? Opäť sa niekoľko prípadov masívne zmedializuje, pričom tam sú ďalšie tisícky Rómov, ktorí žijú bežným životom. Z rozprávania Rómov na Slovensku vyplýva, že v Anglicku sú tisícky ich príbuzných, ale nikto o nich nevie. Vie sa len o niekoľkých, ktorí spôsobujú problémy.“

Prečo sa také správy šíria?

„Jednoducho sa zveličia prípady, ktoré zapadajú do toho, čo potrebuje niekto odkomunikovať. Na tom sa vystavia celý stereotyp. Na obyčajných ľudí, ktorí pokojne žijú, sa úplne zabudne.“

Denník SME nedávno zverejnil 38 otázok a odpovedí o migrantoch. Už v diskusiách pod týmto textom bolo vidno, že sa medzi ľuďmi znovu a znovu objavujú rovnaké klamlivé informácie. Ako je možné, že človek, ktorý si prečíta vysvetlenie k svojej otázke o utečencoch, o pár dní opäť šíri rovnaké nezmysly?

„Keď sme nastavení nejakým spôsobom rozmýšľať a máme určité predstavy o svete, tak radšej prijímame informáciu, ktorá nám zapadá do stereotypu, než informáciu, ktorá nám naše videnie vyvracia. Rovnako to platí aj na to, akými ľuďmi sa obklopujeme, či už reálne alebo virtuálne na sociálnych sieťach. Veľa ľudí teraz na sociálnych sieťach vyhadzuje spomedzi priateľov ľudí, ktorí šíria nenávistné komentáre o utečencoch. Takto si filtrujú okruh ľudí, s ktorými zdieľajú podobné názory a hodnoty. Opäť radšej prijmú to, čo je v súlade s ich presvedčením. Neradi spochybňujeme to, v čo veríme.“

Ľudia, ktorí sú solidárni s utečencami, by si teda nemali blokovať kamarátov, ktorí šíria nenávisť?

„Je to na nich, ja to nerobím. Nemyslím si, že je to dobré, pretože každá debata, ktorá spochybňuje moje názory, ma núti premýšľať a argumentovať. Možno aj meniť pohľad na svoje presvedčenie.“

Ako naše názory na utečencov formuje škola?

„Naše školstvo je nastavené tak, že menšinám sa nevenuje veľký priestor. Neučí sa, kto sú tí ľudia, ako žijú, aké majú zvyky a prečo. Ani naše triedy nie sú veľmi rozmanité, dochádza k segregácii, chýbajú tam napríklad ľudia so zdravotným postihnutím. Zvykanie si na každodennú rozmanitosť ľudí v školách zatiaľ chýba. Učitelia tiež nie sú zvyknutí zameriavať sa na to.“

Slovensko patrí medzi konzervatívne krajiny, ktoré sú zvyknuté skôr na podobnosť, ako na ľudskú rozmanitosť. Môže sa to podľa vás v najbližších rokoch zmeniť?

„Myslím si, že sa to mení už teraz. V spoločnosti vznikajú ostrovčeky ľudí, ktorí sa aktivizujú. Všímam si, že aj samosprávy si začínajú uvedomovať potreby cudzincov a vidia, že je potrebné rozprávať sa s nimi. Hoci najviac počuť odporcov migrácie.

Čítajte viac: http://domov.sme.sk/c/7999532/lidri-mlcali-ked-mali-o-migrantoch-hovorit.html#ixzz3zfeCinr2