CVEK

Zuzana Havírová

Pred viac ako rokom obletela Slovensko fotografia bežkyne v balerínach Anna Márie Horváthovej z Moldavy nad Bodvou ako víťazky behu na 800 metrov. Fotografia rómskeho dievčaťa z chudobnej rodiny na stupienku víťazov, ktorá preteky vyhrala napriek absencii športovej prípravy či základnej obuvi, vyvolala nielen vlnu solidarity, ale aj otázku, aká je na Slovensku podpora športovania chudobných detí. Koncom roka 2019  sme sa podobne ako po minulé roky dozvedeli, kto sú najlepší športovci roka. O tom, prečo sa dlhodobo Rómovia neobjavujú v prestížnych rebríčkoch úspešných športovcov, ale aj o tom, či majú rómske deti možnosť športovať v bežných športových kluboch a či je šport využívaný ako nástroj ich integrácie je najnovšia výskumná štúdia CVEKu pod názvom Šport ako cesta z geta.

Štúdia argumentuje, že šport môže mať pozitívny dopad na socializáciu, fyzický a duševný vývin rómskych detí a súčasne môže byť aj nástrojom vzájomného spoznávania a búrania predsudkov. Pre rómske deti môže šport znamenať aj ʻcestu vonʼ z vylúčenej lokality.

Avšak, systematická podpora športu nielen vo vzťahu k rómskym, ale aj sociálne znevýhodneným, deťom na Slovensku absentuje. Nie je vlastne vôbec témou ani politík v oblasti športu, ani politík zameraných na integráciu Rómov. Taktiež nie sú stanovené úlohy a opatrenia pre zainteresované strany, ktoré by mali byť plnené, aby sa šport stal nástrojom začleňovania vylúčených a chudobných skupín a ktoré by mohli byť následne implementované na regionálnej a lokálnej úrovni. Napriek tomu, že súčasná legislatíva nikomu nebráni sa zapájať do športovania, sú tu bariéry, ktoré obmedzujú účasť detí z málo podnetného prostredia v športových aktivitách. Naviac tvorcovia politík v oblasti športu, predstavitelia športových organizácií a klubov si často myslia, že deti zo sociálne znevýhodneného prostredia sa nedokážu z rôznych dôvodov cielene venovať organizovanému športu. Najvážnejšou bariérou pre rómske rodiny, aby podporovali svoje deti v športových aktivitách, sú finančné náklady spojené so športom. Pre chudobné rodiny sú aj minimálne registračné poplatky za členstvo v kluboch alebo krúžkoch nad možnosti rodinných rozpočtov. Ak sa teda nájdu príklady zapojenia rómskych detí do športových aktivít, ide skôr o výnimky a výsledok aktívnej snahy (a dobrovoľníctva) komunitných pracovníkov a menších športových klubov, najčastejšie v bojových umeniach, boxe alebo vo futbale. Vo výrazne menšej miere sa do športu zapájajú rómske dievčatá, pretože aj keď existujú nejaké športové aktivity v mieste ich bydliska, jedná sa väčšinou o takzvané „chlapčenské športy“. Celkovo snaha o dosahovanie rodovej rovnosti v športe, jedna z najvýraznejších tém na medzinárodnej  úrovni, u nás témou nie je. Prekážkou prístupu sociálne znevýhodnených detí k športu, najmä tých z menších obcí je aj absencia dostupnej športovej infraštruktúry. I keď je v mestách pomerne dobrá športová infraštruktúra, nie je v blízkosti lokalít, kde žijú rómske deti, prípadne je nedostupná aj z diskriminačných dôvodov.

Štúdia však prináša aj pozitívne príklady a návrhy opatrení ako možno systematickejšie podporovať šport sociálne znevýhodnených detí a ich začleňovanie do bežných športových klubov namiesto spoliehania sa na aktivitu a dobrovoľníctvo paralelných inštitúcií, akými sú najmä komunitné centrá. Štúdia môže preto do budúcna slúžiť ako jeden z podkladov pre vypracovanie novej koncepcie štátnej politiky v oblasti športu alebo pre aktivity a politiky novovznikajúceho Fondu na podporu športu.

„Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah tohto dokumentu výlučne zodpovedá Centrum pre výskum etnicity a kultúry (CVEK).“

Susedným Poľskom nedávno otriasla udalosť hodná povšimnutia. V katedrále vo východopoľskom meste Bialystok oslávila istá nacionalistická pravicovo orientovaná skupina 82. výročie svojho vzniku. Omša bola údajne zrealizovaná so súhlasom miestneho kňaza, ktorý ale o tejto skutočnosti neinformoval vyššie orgány. Išlo o organizáciu Národno-radikálny tábor (ONR), ktorého ciele sú majú radikálne pravicový charakter orientovaný na fašizmus a xenofóbne stanoviská. Organizácia sa stavia proti menšinám, a tiež migrantom, ktorí sa snažia dostať do krajiny.

Vedenie miestnej katolíckej cirkvi sa ospravedlnilo všetkým veriacim, ktorých uvedená udalosť pobúrila alebo sa ich nejakým spôsobom dotkla. Dôvod, prečo si účastníci organizácie ONR vybrali pre svoju ceremóniu práve kostol, môže byť napríklad aj ten, že sú presvedčení o správnosti svojho konania, a preto nemajú pocit hanby a zlyhania pred Bohom. To, čomu ľudia veria, je tak rôznorodé, ako oni sami. Náboženstvo vplýva na rôzne vedné odbory, napríklad na sociológiu a kulturológiu tým, že pre skupinu ľudí môže predstavovať zdroj názorov a presvedčení, ktorými  sa tieto odbory zaoberajú. A možno členovia pravicovej organizácie ONR chceli len zaujať a rozpútať vlnu pozornosti a zvedavosti zo strany ľudu – čo by bol ten lepší prípad. Pretože ak pripustíme, že aktivisti takejto ideológie sú presvedčení o správnosti svojho uvažovania a konania, potom sme v styku s oveľa vážnejším problémom, než sa sprvu môže zdať. Označenie „katolícke Poľsko“ – ako ho samotní aktéri ONR nazývajú, by v tomto kontexte mohlo značiť krajinu, ktorého katolíckym presvedčením je práve ideológia založená na strachu z iných ľudských plemien a náboženstiev, jazykov a kultúrnych prejavov. Ak sa pozrieme bližšie na koreň slova katolícky, zistíme, že pochádza z gréckeho slova katholikos, čo v preklade znamená univerzálny/otvorený všetkým. Predstavuje teda „katolícke Poľsko“ priestor rovnako veľkých možností len pre rovnako veľkých ľudí? Má snáď niekto, či nejaká skupina ľudí udeľovať/odoberať tieto práva jednotlivcom, ktorých považujú za rovných, či menejcenných? Celá udalosť sa dá hodnotiť ako satirická voči ozajstnej podstate náboženstva a cirkvi, s ktorými prišli radikáli do priameho styku. Boh predsa nie je politik. Boh nie je sudca. Boh nie je ani xenofób. A ti, čo kážu a prezentujú takto odetú pravdu, nie sú Bohom. Na koho potom ale zvalíme vinu? Na štát, vládne orgány, spoločnosť, či na dobu? Nie. Vinnými sme my, ľudia. A jedine my, ľudia môžeme svetu vrátiť ľudskosť, čo z nás už dávno pominula. Jedine my môžeme do strnutých tvári „menejcenných“ ľudí znova vložiť život, nádej a lásku.

Monika Suchánková, účastníčka Roma Fellowship programu, ktorý absolvuje v CVEKu.

No man is an island, entire of itself. Every man is a piece of the continent, a part of the main. 
(John Donne)

V týchto dňoch, kedy sa strednou Európou valí vlna odmietania utečencov, strachu z odlišnosti a zo zániku „našej“ kultúry, je nevyhnutné hľadať ostrovy pozitívnej deviácie vo vnímaní migrácie a kultúrnej rozmanitosti. V Centre pre výskum etnicity a kultúry sa nám aj na Slovensku takýchto ostrovov podarilo nájsť hneď niekoľko, a to vďaka projektu zameraného na vytváranie lokálnych stratégií integrácie cudzincov[1]

Týmito ostrovmi sú mestá a ľudia v nich, ktorí pochopili, že migrácia tu vždy bola a vždy bude. Uvedomili si, že odpoveďou na ňu nie je zatváranie hraníc, ale hľadanie spôsobov, ako žiť v novovznikajúcom svete. Začali cudzincov vnímať ako potenciál rozvoja a nie ako hrozbu. To chce často odvahu, avšak je to nevyhnutný krok k tomu, aby nevznikalo sociálne napätie v spoločnosti.  

čítať viac